Prvá vlna vrcholila koncom 20-tych rokov minulého storočia. Zasiahla najmä české a moravské mestá. Ak táto vlna ešte počítala s možnosťou podobu miest a sídiel neskôr meniť, horšie to už bolo s druhou vlnou z prelomu 70-tych a 80-tych rokov, ktorá určila podobu väčšine slovenských miest. Nadväzovala na industrializáciu spoločnosti a sídliskám vtlačila ťažko meniteľnú tvár.
Hlavný architekt Bratislavy Štefan Šlachta tvrdí, že tieto sídliská síce tvorili súčasť miest, nikdy sa však nestali ich organickou účasťou.
V druhej vlne bytovej výstavby sa sídliská stavali najmä preto, aby mali kde bývať ľudia zamestnaní vo fabrikách. Podľa pôvodných predstáv mali závody dbať nielen o pracovnú stránku života zamestnancov, ale zabezpečovať aj ich spoločenský život a kultúru. Istý čas sa tak aj dialo, ale s koncom činnosti mnohých fabrík, alebo ich transformáciou sa voľnočasové aktivity vytratili a na sídliskách ich nemal kto nahradiť.
Voľný čas sa oddelil od bývania. Podľa Jána Bunčáka sa v sídliskových bytoch spí, odpočíva, pozerá televízia, ale vo voľnom čase ľudia mieria na chaty či chalupy na vidieku. Plochy v bezprostrednom okolí bydliska totiž veľa možností pre regeneráciu neposkytujú.
