Dvaja velikáni, dvaja zbožňovaní vodcovia svojich národov, Putin a Chávez, si však vedia všetko dobre načasovať.
Ak sa v Rusku tomu, čo sa tam v nedeľu dialo, hovorilo parlamentné voľby, tak vo Venezuele sa hovorilo o referende o ústave. Kabát sa teda líšil trochu strihom a materiálom, farba odevu bola však rovnaká. A podšívka tiež. V oboch krajinách sa ľud vyslovoval, či chce žiť v neľahkej, problematickej, neistej a veľmi krehkej demokracii, alebo v tučnej, bezstarostnej, stabilnej a pohodlnej totalite.
Nie, Putin a Chávez si nie sú podobní ani vonkajším vzhľadom – jeden s južanským temperamentom a divokými očami, druhý vzhľadovo skôr germánsky studený a s pohľadom naozaj rybím – ani charakterom. Obaja však rovnako hlboko, úprimne a fatálne milujú moc. Preto tiež znásilnili demokratické inštitúty, urobili z nich paškvily, takže už ani venezuelské referendum nepripomína referendum a ruské voľby sú na hony vzdialené od demokratického hlasovania. V oboch prípadoch išlo predsa o o to, aby občania potvrdili legitimitu akýchkoľvek, aj celkom nelegitímnych krokov svojho milovaného vodcu. Až sem je všetko jasné, identické a alarmujúce. V záverečnej fáze sa od seba však obe kauzy zásadne líšia. Kým Rusi dali zdrvujúci počet hlasov strane Jednotné Rusko, čo je vlastne len taký fanklub Putina, tak Venezuelčania sa rozhodli Chávezovi ukázať, že si nemôže dovoliť tak úplne všetko. Sú dve možnosti, prečo to Putinovi vyšlo a Chávezovi nie. Buď sa Putin lepšie pripravil a nedal svojim poddaným vlastne inú možnosť, alebo sú Rusi na rozdiel od Venezuelčanov presvedčení, že tvrdá ruka, poriadok na úkor slobôd a práv je jednoducho to najlepšie, čo ich môže stretnúť.
Niekde sa ľudia chcú nechať vláčiť bahnom a ešte pri– tom volajú: „Sláva prezidentovi,“ a najradšej zotrvávajú v polohe zvanej „Burlaci na Volge“. Inde dávajú pred istotami a poriadkom prednosť voľnosti. Každý je strojcom svojho šťastia, poznáte to príslovie.
