Sedeli sme spolu na prímorskej promenáde a pozerali sa na ľudí. On pritom hral svoju obľúbenú hru.
Pohľadom šacoval ľudí a odhadoval, koľko asi zarábajú. A veľmi presne identifikoval, teda aspoň sa tak tváril, kto sa bohatý narodil a kto je len novozbohatlík. Na tom si totiž Izraelčania veľmi zakladajú.
V istých kruhoch je byť novozbohatlíkom ešte väčší hriech, ako byť trápne bez peňazí.
Novozbohatlíci podľa ľudí narodených v bohatstve (myslím tým tých s vlastnou vychovávateľkou, záhradníkom, šoférom, slúžkami a čističom topánok) nemajú vkus ani spôsoby, sú vulgárni a príliš sa na verejnosti pretŕčajú.
Faktom je, že zástupcov tejto fajty je v Izraeli viac ako dosť. Hrdo na sebe nosia najprestížnejšie značky (dávam svojmu svokrovi zapravdu, že bez šmrncu) a mávajú peňaženkami s platinovými kreditkami.
V kovbojských čižmách sa štverajú do svojich džípov s obrovskými kolesami a v sushi bare sa tvária, že polosurové morské príšery sú najväčšou delikatesou na svete.
Na ich smolu je veľká väčšina z nich pôvodom z bývalého Sovietskeho zväzu a na nákladný život si zarobili pomerne neštandardne, čo im na popularite u Izraelčanov nepridáva.
Ozajstní boháči, ako mi vysvetlil môj svokor, sú ľudia obyčajní, nenápadní až skromní.
Často skrytí pod šatami svetových značiek, ale už trochu ošúchanými, v ojazdených autách a v reštauráciách, kde sa dá dobre a nie príliš draho najesť.
Nie, títo ľudia nie sú lakomí, oni len poznajú hodnotu peňazí a nechcú prehajdákať dedičstvo otcov na povrchnosti.
A to sa v Izraeli cení. Tak sa tu nosí bohatstvo. Ako kožuch, ktorý padne ako uliaty.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
