Znovu prišiel čas pozrieť sa do Moskvy. Bienále animácií Bratislava zbalilo niekoľko slovenských filmov a prišlo ich Rusom ukázať. Animátor, dramaturg a profesor VŠMU Rudolf Urc prišiel tiež. Na uliciach sleduje volebnú kampaň a spomína si, že kedysi tu debata o politike nebola možná.
Prvý máj v hoteli
Zažiť MoskVu prvého mája 1968, to by mohol byť pre filmárov pekný zážitok. No a Urc taký má. Spolu s kolegom Vladimírom Kubenkom bývali v hoteli Moskva - ale radšej z neho nevychádzali. „Ulice boli rušné, hrala muzika a amplióny lanárili ľudí manifestovať. My sme ešte aj rádio vypli, aby sme nič nepočuli, a celé dopoludnie sme príjemne preležali,“ vraví Urc.
Ich pohodlie však predsa len čosi narušilo. Každý deň v novinách čítali sťažnosti na Pražskú jar a Dubčeka. Niežeby k nim Rusi neboli ústretoví. S Kubenkom zbierali materiál na film Stretnutie o paradesantnej brigáde a dostali sa skoro všade. Do kremeľských kancelárií, stretli i slávneho maršála letectva Krasovského. „V Melitopole nás dokonca pustili do niekdajšieho zberného tábora pre vojakov. Riaditeľ nás vrelo privítal, vodky lietali hore-dole. Vzápätí nás však upozornil: Nebudeme sa baviť o politike. A tak sme sa tvárili, ako keby sme nepoznali Brežneva, a oni vyzerali, akoby nikdy v živote nepočuli o Dubčekovi.“
Po návrate už bolo horšie. „Kubenko nakrútil poetické kino, vyhýbal sa papalášom, aj tak však Stretnutie zapadlo do oficiálnej línie Poďme znovu milovať Sovietsky zväz,“ vraví.
Urc sám musel po kádrovavačkách z dokumentu odísť, zachránil sa v animovanom filme. Presadiť si nejakú sociálnu tému bolo takmer nemožné, animátori radšej robili pre deti. Popritom úprimne obdivovali svojich ruských kolegov - hoci boli rusko-slovenské vzťahy napäté aj medzi umelcami. „Vedeli sme, že ruskí filmári sú talentovaní, kultivovaní ľudia, boli majstri v hľadaní témy a v tom, ako ju spracovať. Občas aj poriadne prekvapili, napríklad Alexander Tatarskij. Odtrhol sa od štúdií a dovliekol si animátorské stoly do kostola.“
Zvláštne veľkomesto
Druhý raz sa do Moskvy prišiel pozrieť už za Gorbačova. Moskva už jeden filmový festival mala, striedal sa vtedy s Karlovými Varmi, v druhej polovici 80. rokov pridali ešte festival hraných filmov pre deti. Bol veľkou konkurenciou festivalu v Zlíne, rýchlo ho predstihol.
„Bol naozaj medzinárodný, boli na ňom skvelé filmy. Organizovali ho s noblesou, stoly sa prehýbali pod jedlom a pitím. Akurát západní filmári neboli zvyknutí, že všetci so všetkým meškali,“ spomína.
Urc Moskvu vždy vnímal ako veľmi zvláštne veľkomesto. Nič sa v ňom nedalo kúpiť, ale všetko sa dalo zohnať. „Stačilo povedať taxikárovi. Mne napríklad zohnal ušianky pre synov.“
S jednou ušiankou dnes do Moskvy prišiel aj on. Pri snežení a štipľavom mraze sa mu aj hodila - a bol prekvapený, že ju tu už skoro nikto nenosí. Videl, že už kráča po modernom meste, aj tak však ešte čosi cítil: „Stále cítiť tie stáročia všeličoho, čo Rusi prežili. Stále žili pod nejakým despotom. Snažia sa z toho vymaniť, ale ktovie, či sa im to niekedy poradí.“
Teší sa najmä na filmy a divadelné predstavenia, už sa po nich v meste trochu obzeral. Výraznejšie ako divadelné a filmové plagáty sú však teraz volebné bilbordy. Z deväťdesiat deviatich percent reklamujú stranu číslo desať, teda Putinovu.
