V dnešnom futbale sa musíme obávať, že kvalita hry žije iba vo víziách niekoľkých hráčov a čoraz zriedkavejšie vo výkonoch mužstiev, že nebude schopný pokračovať v boji proti chamtivej verzii, ktorú nikdy nezaujímala samotná hra alebo spôsob, akým sa prezentuje.

V súčasnosti nám chýba mužstvo, ktoré by dokázalo produkovať skutočné revolúcie, ako bolo národné mužstvo Brazílie v roku 1970 alebo skvelý holandský tím z roku 1974. Práve takéto mužstvá vytvárajú fenomén súťaživosti a nakoniec to vedie k zlepšeniu kvality celého futbalu. Pri takýchto obrysoch futbalových snov sa stretávame so svojím svedomím, s radosťou a s obdivom, ktoré nás sprevádzali ako východiskový bod pre radosť z dobrého futbalu. Akcie, zápasy, mužstvá, ktoré nám v priebehu dejín ukázali, ako si vychutnať zanietenie pre hru.

Je neodvratné, že realita, ktorú spoločnosť prežíva v rámci tohto modelu nenásytnosti, keď ľudia majú len málo času premýšľať, nerozvinie pocit zodpovednosti za fenomény, objavujúce sa vo futbale.

Ako sa môže futbal vyhnúť životu, ktorý je nám predurčený? Táto ušľachtilá hra podlieha každý deň čoraz väčšiemu tlaku takzvanej „skvelej obchodnej dohody“. Následkom tejto honby sa napríklad rozhodlo prostredníctvom Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA) v hlasovaní o tom, kto bol najlepším hráčom 20. storočia.

Čudná voľba, kde mohol hlasovať každý - a hovorím to, hoci si hlboko vážim slobodu prejavu. Nech je, ako chce, som silne proti metodológii i proti samej podstate. Takéto hlasovanie môže existovať iba vďaka spoločenskému modelu, v ktorom žijeme. Model absolútnej povrchnosti a zámerov, ktorý delí spoločnosť na víťazov a porazených. Z výšok FIFA a médií sa zbožňované postavy menia na kulty a rituálne objekty.

Prečo musí byť niekto najlepší? Ako môžeme zdôvodniť výber rozložený na 100 rokov? Keď bol každý z nich vo svojej ére uznávaný ako hráč nedostihnuteľných kvalít. Neviem pochopiť, ako môže veľký futbalista Alfredo Di Stefano konkurovať Diegovi Maradonovi, Pelému či Garrinchovi, alebo Franzovi Beckenbauerovi.

FIFA sa dopustila podľa mňa mimoriadne vážnej chyby, keď nútila do konkurencie tých, ktorí jej už dávno nie sú schopní a ktorí sú zapísaní hlboko v spomienkach fanúšikov. Hráčov, ktorí v rôznych obdobiach vyvolávali ohromnú radosť a emócie vo futbalovom svete. Di Stefano, Pelé, Johan Cruyff a Maradona, každý z týchto štyroch kráľov by bol mohol vyjsť z voľby víťazne. Nepanovali preto, aby navzájom súťažili.

Kto nepochybne existoval, boli princovia s právom útočiť na pozície týchto kráľov v oblasti hry - a bolo ich nepochybne veľa: Moreno a Kubala v časoch Di Stefana, Sivori, Garrincha a Rivelinho za Pelého éry, a tiež v rôznych obdobiach Beckenbauer, Bobby Charlton, Zico, Platini. Menujem iba niekoľkých z veľkých futbalistov, lebo si myslím, že vôbec nie je nutné, aby FIFA organizovala takýto typ súťaže.

Je lepšie spomínať na nich a uctiť si ich všeobecným uznaním, aké týmto vynikajúcim hráčom prejavovali fanúšikovia. Možno by nezaškodilo opísať, prečo boli takí zázrační futbalisti. To by bol spôsob, ako objaviť v rámci kontextu dejín futbalu krásu tejto hry. CESAR LUIS MENOTTI

(Autor je bývalým trénerom Argentíny)