Sú umelkyne, ktoré sa proklamujú ako feministické a tie, ktoré s feminizmom nechcú mať nič spoločné, aj keď občas sa pri prezentácii ich diel zaskvie výpovedné „ale“. Denisa Rakoský nepatrí ani k jednej z týchto skupín.
K feministickému umeniu, prácam a teóriám sa programovo neprihlásila, ale ani sa od feministickej nálepky nikdy nedištancovala. Keď sa kurátorka Lenka Krištofová prihovorila na vernisáži feministickou rétorikou, nebola to náhoda. Otázky, ktoré Rakoská prostredníctvom svojich diel kladie, si pýtajú feministické interpretácie.
Trinásta komnata je plná intímnych, bolestných a sofistikovaných otázok o hľadaní seba samej, svojej identity, svojej celistvosti. A je o ženskom príbehu, ale nie v esenciálnom zmysle. Naopak, práce Denisy Rakoský možno kladú staré známe otázky, ale spôsob, akým autorka na ne odpovedá (a ona otázky len nekladie, ale aj na ne odpovedá), je dekonštrukciou tradičných hraníc, paródiou na staré príbehy a súčasne ponukou na alternatívne nové významy.
Priestory Galérie 13 kubíkov prispeli k dotváraniu Rakoskej „príbehov“ zvláštnym spôsobom a s trochou zveličenia by sme mohli povedať, že tradičné elegantné steny by prácam autorky uškodili a vysmiali sa celkovému zámeru týchto prác - príbehov. Sledovať totiž videoinštaláciu Myš o „detektívnom pátraní“ po sebe samej na pozadí bielych kachličiek v bývalých umyvárňach len podčiarkuje úzkosť z toho, čo keby sa to nepodarilo, čo keby som sa stratila v tej sanitárnej bielej uniformnej prázdnote, čo keby tam to meno zmizlo.
Strach je zlý radca, ale toto je úzkosť, ťažko definovateľná, ktorá spoluvytvára silnú individualitu. Tá sa nestráca a nebojí sa parodovať večné ikony, ale zároveň nekladie seba na pomyselný piedestál (obraz Jazdec). Skôr sa len provokačne pýta a čaká, či ponúknutú rukavicu zodvihneme.
Obraz Mesiac, ktorý si pri vstupe do galérie všimne návštevník ako prvý, môže pripomínať veľké príbehy a mýtické rozprávania o hľadaní a šťastných koncoch. Tak, ako sa vo feministických prácach tematizovala problematika Self a hľadania vlastnej identity, bola to práve feministická optika, ktorá zviditeľnila tému vzťahovosti.
Aj v prípade obrazu Mesiac nastupuje proces znovuzvýznamňovania, keď sa tá, ktorá čaká na vysnívaného Princa, mení a zisťuje, respektíve pripúšťa tú možnosť, že Princ nikdy nepríde. Tvrdiť, že pre „čiernu princeznú“ prestali byť dôležité vzťahy, by nebolo pravdivé a zrejme by to bolo aj dosť bolestné, ale omnoho podstatnejšie je „zmieriť“ sa s tým, že žiadny vzťah nie je predurčený.
Hľadanie našej druhej polovičky môže byť niekedy hľadaním nás samých v sebe. Ešte pred tým, než ... sa pustíme do nových vzťahov.
Autor: Jana Zezulová (Autorka pôsobí v Centre rodových štúdií na Univerzite Komenského)
