Nedeľa, 13. jún, 2021 | Meniny má AntonKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Paľo Fejér: Šéfka s nami psychicky manipulovala

Raz mi bolo povedané, že vďaka nepublikovaniu excesov určitých osôb nemusí Markíza platiť výpalné, tvrdí v rozhovore reportér Paľby Paľo Fejér.

Narodil sa v roku 1958, pochádza z Košíc. Tam vyštudoval strednú školu a získal tak papiere na zubného laboranta. Neskôr absolvoval v Prahe Divadelnú akadémiu múzických umení – odbor bábkoherectvo. Pri vzniku televízie Markíza sa prihlásil na konkurz a doNarodil sa v roku 1958, pochádza z Košíc. Tam vyštudoval strednú školu a získal tak papiere na zubného laboranta. Neskôr absolvoval v Prahe Divadelnú akadémiu múzických umení – odbor bábkoherectvo. Pri vzniku televízie Markíza sa prihlásil na konkurz a do (Zdroj: Samo Trnka)

Raz ma stiahli z výroby a bolo mi povedané, že vďaka nepublikovaniu excesov určitých osôb nemusí Markíza platiť výpalné, tvrdí v rozhovore pre SME.sk reportér relácie Paľba Paľo Fejér.

Ste ročník 1958. Ako ste vnímali minulý režim?

Nebavil ma. Vnímal som ho na vlastnej koži a tá bola často plná zimomriavok. Skryte, teda nie nahlas, som ešte v mladosti vyčítal svojim rodičom, prečo sme po roku 1968 nezdupkali. Dodnes obdivujem ľudí, ktorí mali tú guráž a išli do neistoty. Boľševik bol sviňa.

Dotkol sa vás osobne?

Tým, že som sa dostal ku kumštu, teda k divadlu, logicky som inklinoval k istému „slobodomysleniu" a nemal som rád, keď ma niekto obmedzoval. Odkedy mi rastú vlasy, vždy som ich mal dlhé. A boľševik mi skákal aj do nich. Mal som tiež problémy s ŠtB, keďže som chodieval na čundre. Režim pritom rozniesol na kopytách skauting a zaviedol pionierske organizácie a SZM.

Za čundráctvo nás poťahovali, vláčili po výsluchoch, vyhrážali sa mi, že nezmaturujem, ak s tým neprestanem, a podozrievali nás, že bohvie na koho sa chystáme s tými klasickými trampskými bodákmi, lasami a sekerami. Mysleli si, že nimi chceme ohrozovať robotnícku triedu. (smiech)

Neťahali vás do strany, aby ste sa polepšili?

Ja som študoval v Prahe a musím povedať, že chvalabohu. Človeku sa tým otvorili zreničky aj obzor. Tam to bolo frivolnejšie. Na škole síce boli komunisti, ale mňa nikto neoslovoval, ale ani sa tomu nečudujem, lebo nie som stranícky prototyp.

Boli síce aj ľudia, ktorí do strany veľmi zištne vstúpili, ale my sme to brali voľnejšie - žiadne prvomájové sprievody, VOSR ani nič podobné. Aj keď sa organizovali, nikto nás tam nenútil chodiť. Robili sme si skôr srandu, že čo by sa stalo, keby sme do toho prvomájového sprievodu šli s transparentom „Loutkářská katedra zdraví svou vládu". (smiech) Nestálo nám to však za to, lepšie nám bolo pri čapovanom pive.

Činoherci občas prepašovali na javiská narážky na režim. Robili tak aj bábkoherci?

K tomu sme nemali ďaleko, tobôž na škole, keď sme hrali veci, ktoré boli istou generačnou výpoveďou. A to napriek tomu, že nás vychovávali k tomu, že sa v budúcnosti budeme primárne venovať tvorbe pre deti. Priestor však na to bol, takže sme si nenechali ujsť žiadnu možnosť. Ale nerobil to každý, lebo to nie je len o tom, že stojíte na forbíne a máte tú šancu niečo urobiť, lebo vedľa vás mohol stáť niekto, ktorý tak vôbec neuvažoval alebo nemal takú potrebu.

Na umeleckých školách sú v niektorých veciach naozaj uvoľnenejšie pomery. Vyskúšali ste drogy?

Nie. Našťastie. Dokonca na vojne, na ktorej som strávil dva roky, som ani nefajčil, čo bolo - vzhľadom na nervy, ktoré som tam zažíval - obdivuhodné. Keby som sa vtedy skamarátil s nejakou drogou, nedopadlo by to dobre. Aj bez toho to bol veľký „záhul". Nemôžem povedať, že som frajer, ktorý drogám odolal, lebo našťastie ma obišli.

Kamera je svojím spôsobom sviňa

Ako sa vám prechádzalo z divadla do publicistiky v Markíze?

Nebol som ten typ, ktorému sa prechádzalo ľahko, lebo kamera je svojím spôsobom sviňa. Je detailistka a odhalí všetko možné. Divadlo je skôr fabulácia, v publicistike je už človek sám za seba.

Máte exhibicionistické sklony? Divadlo i obrazovka s nimi súvisia.

To mi je dosť neznámy pojem. Je zaujímavé, že to hovoríte, lebo zrejme je to tak ľuďmi vnímané. Som vyštudovaný bábkoherec, čo je už samo osebe pre exhibicionizmus veľká rana pod pás.

Prečo ste vlastne prešli z divadla do niečoho úplne iného?

Po desiatich rokoch v dvoch divadlách som sa dostal na voľnú nohu a tá sa mi už nepáčila. Nebolo to pre mňa to pravé orechové. Do toho prišiel inzerát v novinách, že vzniká nová komerčná televízia, a tak som sa prihlásil. Ako študovaný zubný laborant som kedysi o stoosemdesiat stupňov otočil, keď som išiel na „bábkarinu", toto bol ďalší obrat. Pri konkurze som pritom nemal šajnu, čo to bude obnášať. Keď mi povedali, že budem miesto moderovania štúdiovej relácie v Paľbe, skoro som pustil do gatí.

Vážne?

V tom čase už síce existovala televízia Nova, takže som bol mierne informovaný, že existujú isté formy publicistiky, ale keď sa ma na konkurze spýtali, či by som šiel robiť investigatívnu publicistiku, spýtal som sa: „Akú?" Netušil som, čo to je.

Z čoho ste mali strach? Z toho, či to zvládnete?

Nie. Najmä z toho, čo to bude obnášať. To chcelo istú dávku odvahy. Bol to strach z profesie ako takej. Idete do rizikových tém, leziete nie práve bezpečným ľuďom do svedomia. A na to treba byť stavaný, lebo síce sú ľudia, ktorí sú rodení „harakiri" a vedia ísť na hranu, ale ja som taký nebol.

Už ste?

Už to robím jedenásť rokov a asi až pred štyrmi rokmi som si uvedomil, že som „za vodou" a aklimatizovaný. I keď dodnes to nie je ono a vždy si tie traumy a jazvy ponesiem so sebou. Sú to veci, ktoré by dokázal prečítať snáď len psychiater. Rátam s tým, že raz mi to organizmus spočíta. Nie som žiadny hrdina, hoci to možno zvonku vyzerá, že sme samovrahovia. Nie je to tak, veľmi dobre si uvedomujeme cenu vlastného života a riziko, či to za to stojí. Do vecí, v ktorých smrdí smrť, proste nejdeme, nech to vyzerá, ako chce. Proste nie.

Erika Vincoureková s nami psychicky manipulovala

Mnohí novinári na tom svojím spôsobom „vyhoreli". Patrik Herman sa venoval v spravodajstve mafiánom a v kombinácii so zlou životosprávou a stresom nakoniec skončil v nemocnici. U vás nikdy neprišiel pocit, že už je toho dosť a idete od investigatívy preč?

Prvé roky v Markíze som koketoval s prestupom do Telerána, chcel som ísť na niečo oddychové, dokonca som mal v úmysle byť „rosničákom". Hrozne ma tá práca ubíjala. Ale taká možnosť nebola.

Boli by ste schopní urobiť taký prechod z Paľby?

10.jpgAsi áno. Na základe toho si viete predstaviť, v akej tenzii som sa musel nachádzať. Roky som mal zajačie úmysly. Aj preto, že mojou prvou šéfredaktorkou bola istá Erika Vincoureková. Keď ma vzali do Markízy pod ňu, všetci známi mi hovorili, či som normálny, že k nej idem. Tá persóna bola známa, ja som ju poznal už predtým z rozhlasových dialógov s Ernestom Weidlerom, kde ma jej reči ikskrát tak vytočili, že som jej chcel volať a poslať ju do horúcich pekiel. A odrazu bola mojou šéfredaktorkou. Aj to prispelo k tomu, že moje nervy boli na dranc. Bolo treba sa s tým vysporiadať po mojej súkromnej osi, taktiež s tým, akým spôsobom existovala ona, koho prezentovala, ako to presadzovala...

Boli ste rád, keď odišla?

V podstate ešte predtým, ako odišla, bola jednou nohou mimo, lebo ju dali do externého prostredia. Už sa totiž riešili problémy, ktoré mala v redakcii.

Ona mala tú diskusnú reláciu s prezidentom Michalom Kováčom, v ktorej bola taká neslušná, že jej ju rovno zrušili?

Presne. Ale to nebolo pravou príčinou jej odchodu z televízie. Mala toľko relácií, na ktorých participovala, či už ako spoluautorka scenára, moderátorka alebo neviem čo... Pre ňu to bola zlatá baňa. A sama si to pokašľala. Našťastie. Hovorí sa dokonca, že mala prístup k našim psychotestom z konkurzu a ťažila z nich. Vedela, ako na koho ísť. A že som trpel ako sviňa, to ju nezaujímalo.

Mala teda podivné metódy šéfovania? Psychická manipulácia?

Áno. Vedela, ako vás postaviť do pozoru. Ale to je tak vždy, keď ste niekomu podriadený, máte mu doniesť pot svojej práce a od neho závisí, ako to zhodnotí. Ak sa tam objaví niečo na vaše mimoprofesné hodnotenie a ak ide o človeka, ktorý kašle na váš duševný stav, tak je to zlé. A toto bol jej prípad.

Takže som bol rád, keď odišla. Odchádzala na dvakrát - najskôr ju dali do externého prostredia a potom odišla úplne. Nie však pre ten prípad pokafranej relácie s prezidentom, i keď za ňu mala letieť okamžite, lebo to bolo nehorázne. Boli sme však nevyprofilovaná televízia a profilovať sme sa začali až vtedy, keď majiteľovi (Pavlovi Ruskovi, pozn. autora) nevyšla kúpa STV 2.

V spravodajste za Ruska boli úplne bežné takzvané povinné jazdy

O Pavlovi Ruskovi mi viacerí redaktori po odchode z Markízy hovorili, že zasahoval do spravodajstva. Vždy však len off record, nikdy nie na diktafón alebo kameru. Ako ste to vnímali vy?

Viete, ale ja nie som zo spravodajstva.

Práve preto. Publicistika tiež nakopáva témy, ktoré môžu byť niektorým ľuďom nepríjemné.

Chvála pánu bohu, my sme toho boli ušetrení. Na spravodajstve však bol zavedený termín „péjéčko", teda povinná jazda.

Teda nepísané pravidlo povinných reportáží?

Prišla objednávka a šlo sa to robiť. Bolo to PJ, tuctové, dokonca až normálne.

To boli zadania priamo od politických strán?

Nie. Od politických strán ťažko. Kto je to politická strana? To musel byť konkrétny človek.

Poviem príklad - Rudolf Schuster dostával nejaké vyznamenanie v Nemecku a keďže mu Markíza robila kampaň na prezidenta, tak sa to muselo urobiť.

Napríklad. Tá objednávka však nemohla prísť od politickej strany, ale od morálno-mediálno-finančného sponzora, teda od konkrétneho človeka.

Nikdy ste nemali morálnu dilemu, že robíte v televízii, ktorá robí kampaň politikom? Ešte pred Schusterom Markíza vyrábala Dzurindu, Rusko si pripravoval vstup do politiky...

Mal som dilemu, ale nie som si istý, či to došlo až tak na hranu, že by som dumal, či neodídem. Pravdou je, že ma to veľmi štvalo. Pozrite - publicistika v Markíze bola vždy takým ostrovom, štátom v štáte. My sme dostávali spätnú väzbu zvonku a nebolo to založené na tom, že by sme niekoho presviedčali, aby nás nehádzali do jedného vreca s inými. Takto sme to ale nebrali v reálnom čase - k tomu poznaniu sme sa dopracovali až dodatočne. Rusko si nás choval ako nezávislých a boli sme akýsi dôkaz toho, že tá telka je slobodná.

Video: Paľo Fejér o takzvaných "povinných jazdách" v spravodajstve:

Nie sme svätí

Čiže do Paľby nikto nikdy nezasiahol s tým, že nejaká téma je tabu a reportáž by mohla ublížiť niekomu jeho blízkemu?

Takto jednoznačne sa to nedá povedať. Určite však boli aj také zásahy, lebo niekto niekoho poznal a nehodilo sa, aby bol ten dotyčný ukázaný v pravom svetle. Ale to hovorím všeobecne, lebo by som musel klamať, keby som povedal, že sme svätí. Vidíte nado mnou nejakú svätožiaru?

Existuje vôbec niečo ako úplná sloboda žurnalistu v médiu?

Aká sloboda? Názorová? Tých slobôd je niekoľko.

Sloboda v akejkoľvek téme.

Ja vám rozumiem, viem, na čo sa pýtate. Ale tých slobôd je niekoľko. A zgeneralizovať to sa nedá.

Sloboda nie je len jedna?

Tak dobre, nech sú to teda „podslobody". Keď máte prezentovať názor, ktorý nie je váš, logicky vám to siaha na slobodu. A také niečo sa mi, našťastie, nikdy nestalo. Ak vám však niekto povie, že „sorry, toto je klient, ktorý participuje na sponzoringu televízie dosť veľkým balíkom, a treba byť opatrný", je to sloboda? Predsa chcú, aby ste z toho vycúvali a dali tomu čas. Ja to však rozlišujem. Tie dva prípady sú totiž odlišné. Síce môžem povedať, že mi to za to nestojí, a dovidenia, ale to druhé obmedzenie nevnímam rovnako ako obmedzenie typu, že „toto v tej reportáži nepovieš, ale povieš v nej toto".

Raz som bol stiahnutý z výroby, aby Markíza nemusela platiť výpalné

Stalo sa vám, že ste nesmeli robiť reportáž o kauze nejakého veľkého zadávateľa reklamy v Markíze?

Nie, ja takú skúsenosť nemám, mne sa to nestalo. Nemôžem vám však na tú otázku povedať, že sme z obliga, keď sprostredkovane viem, že sa to dialo. Bola však situácia, keď som bol stiahnutý z výroby s poznámkou, že ak nechcem do konca života chodiť v obrnenom transportéri, nech sa vrátim. A keď som sa vrátil, bolo mi vysvetlené, že nepublikovanie excesov istých osôb so sebou prináša to, že Markíza nemusí platiť výpalné.

Týkalo sa to teda podsvetia?

Áno. A zase je to o slobode, že? Je to úplne iná podoba tej istej slobody. Ja som netrpel za to, že mi niekto niečo také poradil. Nie som samovrah a z istých vecí treba vycúvať. Ale nejaký kazateľ o jedinej pravde by mi mohol tvrdiť, že som mal nechať život na oltári a neviem čo všetko a že je to zbabelosť.

Sú teda veci, pri ktorých sa človek dostáva do takého strachu, že radšej cúvne?

Určite áno.

Dá sa tá hranica jasne definovať?

Nie. Ja mám skôr iný problém. Keď sa do niečoho zahryznem, som ten pes - blbec, ktorý ide po stope. Potom to odpálim a až vtedy sa začnem báť. Keď je to odvysielané. Až vtedy mi totiž začnú dochádzať isté súvislosti.

spolocna.jpg

Neodmysliteľnou súčasťou toho všetkého je, že človek nemá strach len o seba, ale aj o rodinu, o blízkych. Najmä podsvetie to vie krásne zneužívať.

No, to potom nie je to pravé podsvetie, lebo o tom sa hovorí, že cez rodinu „dlhy" nevybavuje.

Patrik Herman mi však spomínal, že práve jemu kedysi dávno „zarecitovali" program jeho priateľky a aj to zrejme viedlo k rozpadu ich vzťahu.

Ja, našťastie, nemám skúsenosť tohto typu.

Dostali ste niekedy priame vyhrážky?

Priame nie. Sú na to sofistikované metódy, ktoré fungujú ako náznaky, napríklad dodatočné telefonické odkazy. Kamera je totiž zbraň. Aj keď sa dostanete k človeku, ktorý je nebezpečný, tej zbrane sa trochu bojí. Je to zaujímavý fenomén, lebo on má pocit, že je v priamom prenose, čo je v danej situácii nezmysel, tobôž, ak ste v teréne a lovíte tú druhú stranu. Agresia je tam latentná a aj by vyskočila, ale kamera pomáha. To však neznamená, že vezmem kameru a „dělám ramena", niekam idem a svet je gombička, lebo mám pri sebe kameru. Spätne však uvažujem o istých situáciách, ktoré mohli dopadnúť úplne inak. A nedopadli. Zrejme je to teda tou kamerou.

Mojou informačnou sieťou sú ľudia

Strach je prirodzená vec u každého človeka. Keby ste mali zhodnotiť podmienky pre investigatívcov u nás - sú adekvátne? Vytvárajú majitelia médií dostatočný priestor na to, aby ten človek mohol fungovať s čo najmenším strachom o zdravie alebo život?

Ťažko povedať. Ja sám by som musel byť v dobrom slova zmysle samovrah, ísť až na kraj rizika a vybrať si 2.jpgmimoriadne nebezpečnú tému. S tým by som potom musel prísť za svojím mecenášom a spýtať sa: „Je o to záujem? Chcem to robiť a obnášalo by to také a také podmienky". Ak však k takejto situácii nedošlo a v našej geopolitickej šírke ani nedochádza, logicky sa nemôžeme porovnávať so západom, kde to majú ošetrené. A keďže som sa na to nepýtal, neviem odpovedať, či na to na Slovensku podmienky sú alebo nie sú. Myslím však, že keby som sa zbláznil a požiadal o niečo také, televízia by súhlasila.

Na to, aby ste prinášali a riešili nové kauzy, musíte mať vytvorenú nejakú informačnú sieť. Je to tak?

Nie, ja žiadnu nemám. Mojou sieťou sú poškodení ľudia, ktorých sa dotklo nejaké svinstvo. Myslím, že je dôležitá aj táto informácia - som známy človek a so mnou si nemôže a nechce, dať rande kriminálnik, ktorý by chcel „zaspievať". Riskoval by vlastnú kožu.

Čiže len čakáte, kým sa vám ozve niekto, kto pocítil nespravodlivosť?

Iba čiastočne, lebo aj ja vnímam život okolo seba, iné médiá a podobne. Vtedy si vyberiem, čo ma zaujíma. Alebo čo ma vytočí. Následne si musím hľadať istých styčných dôstojníkov, ktorí mi pomôžu.

Podnetov je vždy viac, ako sa dá spracovať. Podľa čoho vyberáte kauzy do Paľby?

Podľa veľkosti „prúseru". Čím ďalej, tým musí byť ten „prúser" väčší, aby som bol zaujímavý. To je síce paradox, ale komerčná televízia je na tom postavená. Byť zaujímavý znamená priniesť dobrú tému a ešte lepšie ju spracovať. Zajtra to musí byť lepšie ako včera.

Nehrá tam rolu okrem veľkosti „prúseru" aj to, či vôbec ste schopní ho spracovať? Ak neviete zohnať dôkazy, zrejme tie témy vypustíte.

Témy vtedy nepadnú, lebo tým pádom ani nevzniknú. Ale to je logické. Samozrejme, ak ma niečo zaujme, urobím maximum pre to, aby som zohnal ľudí, ktorí by ma mohli posunúť ďalej. Bez relevantných dôkazov to nejde. Nemôžem robiť reportáž na základe tvrdenia proti tvrdeniu. To je normálny mechanizmus.

Pozdáva sa mi Vincent Štofaník z TA3

Na Slovensku máme relácie Čierny Peter na TA3, Črepiny v Joj, Reportéri v STV a Paľbu na Markíze. Majú dobrú úroveň?

Nebudem hodnotiť relácie ako také.

Určite ich sledujete.

Poznám ich, ale každú reláciu tvoria konkrétni ľudia, tam sa môžeme baviť o tom, ktorí áno, ktorí nie.

Začnime Reportérmi.

To, čo sa kedysi pokúsil vytvoriť Jeňo Korda, mi bolo veľmi sympatické, i keď strašne kostrbaté a po istom čase som mal pocit, že už bežia dosť dlho a isté veci sa tam ešte nedostávajú. Pokus Kordu však veľmi kvitujem.

Čierny Peter?

Tam sa mi veľmi pozdáva Vincent Štofaník. Som presvedčený, že je to fakt veľmi dobrý publicista.

Paľba?

Tú nebudem hodnotiť.

Črepiny? Na tie sa pýtam preto, lebo sú „šmrncnuté" skôr do bulváru.

Ja som rád, že tento typ publicistiky nemusím robiť. Rozhodli sa pre túto cestu a ak si myslia, že majú dostatočnú sledovanosť a spätnú väzbu, je to v pohode. Je to konkurenčná televízia, ktorá ma svoje predstavy a napĺňa ich.

Českí investigatívci sú samovrahovia par excellence

Zrejme sledujete aj české relácie - Na vlastní oči na Nove, prípadne Reportérov v ČT. Sú tamojší investigatívci odvážnejší, lepší?

Keď ste sa pýtali na to, ako je to v našich geopolitických šírkach s ochranou novinárov, spomenul som si na meno Janek Kroupa z relácie Na vlastní oči. On má v rámci Novy špeciálny režim, má k dispozícii auto, ktoré mu nepatrí, aby nebol vypátrateľný. Ten sa púšťa do naozaj krkolomných vecí, klobúk dole. Aj s celým tímom sú to samovrahovia par excellence, výborní novinári. Tam je žurnalistika tohto typu na oveľa vyššej úrovni ako u nás.

V čom to je?

Vo vyššej profesionálnej výbave. Možno to súvisí s tým, že keď sa narodila Nova, ktorá mala raketový štart, Česká televízia nezaspala, ale sa chytila, a vznikli tak dva subjekty, ktoré sa konkurenciou kopali k väčšej kvalite. Ak to porovnáte s Markízou a vtedy spiacou STV, tak o kvalitnom vývoji potrebnej konkurencie nemôže byť reč. Určite je ich však tých dôvodov viac. Napríklad aj to, že my od začiatku - na rozdiel od Novy - pracujeme sami, teda bez režiséra a dramaturga. A je to aj o každom z nás. Keď ma niekto skritizuje, nemám právo odvolávať sa na podmienky, v ktorých pracujem.

Svojím príjmom akurát uživím rodinu

Dokáže vás televízia ako človeka, jedenásť rokov sa vrhajúceho do rizika, finančne oceniť?

Nevrhám sa do rizika, nenadnášajte to.

Vrháte...

No dobre. (smiech) Nie, nedokáže. Na to, že nesiem vlastnú kožu na trh, svojím príjmom v podstate akurát uživím svoju rodinu. Pravdou je, že vďaka Markíze som si mohol dovoliť druhé dieťa, čo by pri pôvodnom povolaní bolo ťažšie. Ale robiť jedenásť rokov takúto robotu a nemať na účte desať ušetrených korún, to asi nie je v poriadku.

Otvorená odpoveď.

Takto to proste je.

Video: Paľo Fejér o svojom finančnom ohodnotení:

Je Markíza schopná poskytnúť vám na nejakú tému dostatok času, trebárs pol roka ako na západe?

Zabehnutý čas na reportáž je dva až tri týždne, ale môže to byť aj mesiac. Pol roka nie, jedine tak, že popri tom fachčíte a robíte aj ďalšie reportáže. To sme však v hypotetickej rovine, i keď mám aj jednu rok roztočenú vec a čakám na to, aby sa objavil nejaký človek, ktorý potvrdí tušenú pravdu. Potom to rozbalím, ale nie na to ste sa pýtali.

Sú dva týždne dostatočný čas na kvalitné spracovanie témy do hĺbky?

Dva týždne nie, mesiac už áno. Na strane druhej - čo je to hĺbka?

Na západe je bežné, že novinár pracuje na jednej téme pomerne dlho, ale potom príde s bombou.

To áno, ale s takýmto štedrým prístupom som sa stretol skôr u verejnoprávnych zahraničných médií, nie u komerčných.

Mám iný zámer, ako pol roka za každú cenu naháňať nejaké prasa

Novinári švédskej televízie pomerne dlho a za veľké peniaze pracovali na dokumente o korupcii pri predaji a prenájme britsko-švédskych stíhačiek Českej republike. Skrytou kamerou dokonca nahrali bývalého ministra zahraničných vecí Jana Kavana, ktorý im uviedol, že ku korupcii naozaj došlo. Bola by takáto akcia pre naše komerčné médium efektívna?

11.jpgJa sa na tento problém pozerám inak. To, čo ste uviedli, je už extrém. Ja zmysel našej práce vidím v inom. My sme tu zdedili šialený marazmus od boľševika. Navyše sme zasadení do karpatskej kotliny a niečo je teda dané aj geneticky. Je tu Augiášov chliev. Nepotrebujem pol roka robiť na nejakej veci a dokázať niečo nejakému prasaťu - obzvlášť nie v tomto prostredí, kde každý každého pozná, každý každého vyseká a kde sa bežne schádza ruka s obálkou.

Táto džamaharíja potrebuje niečo oveľa dôležitejšie - konkrétnu pomoc konkrétnym ľuďom. S poukázaním na širšie súvislosti, vďaka ktorým ten prúser vznikol a existuje. My potom dostávame životodarnú spätnú väzbu od ľudí. Keď už majú pocit, že sa ich nezastane ani divá sviňa, sme tu my a oni nám ďakujú s tým, že „pánboh zaplať, že ste". Toto je dôležité. Aj kvôli ich psychohygiene, aby mohli ďalej žiť.

Ja chcem touto prácou meniť dnešok. Mám iný zámer ako naháňať nejaké prasa pol roka za každú cenu. Chcem zlepšiť túto krajinu, provokovať verejnú mienku, aby sa tí spiaci trochu prebudili a ozvali sa. Je mi jasné, že ďalšieho 17. novembra sa už nedočkáme, i keď by sme ho už viackrát potrebovali.

Za tie roky ste však už šliapli do úsmevu mnohým. Napriek tomu sa niektorí dodnes smejú zo svojich postov, akoby sa nič nedialo. Neprichádza na vás skepsa, načo to robíte, keď je to tu stále rovnaké?

Nie je to predsa rovnaké. Naša práca je užitočná a nemusí byť merateľná len hmatateľnými výsledkami. Psychická pomoc niekomu nie je nikdy hmatateľná, ak prispejete ľuďom a pomôžete im. Aj s vedomím, že tie svine si našli iné cestičky a robia zle ďalej. Boj proti tomu predsa cenu má. Už len pomenovanie problému je pomocou pre spoločnosť. Pre jej stav ako taký.

Nikdy vám teda nenapadlo, že to, čo robíte, je zbytočné?

Z tohto pohľadu nie, z iného áno, pretože táto práca je dobrý „záhul" na nervy a ste konfrontovaný s vlastnými slabosťami, nedostatkom energie a podobne. Človeku sa vybíja batéria, a tak uvažuje. Ale nie preto, že by mal skepsu, či to má zmysel, skôr kvôli záťaži, ktorú tá práca prináša. Toto je beh na dlhú trať.

Spomínali ste, že kamera je svojím spôsobom zbraň. Nikdy ste pri ľuďoch, ktorí vás vyslovene štvali, nemali tendenciu ju zneužiť?

Pozrite - keď vami lomcujú emócie, racionalita je vzdialená. Mantinely sa vtedy posúvajú. Ale keď to rozchodíte, musíte sa vrátiť k objektivite. Raz som zúril z totálnej bezmocnosti. Doslova. Nad jedným človekom, o ktorom som si hovoril, že tú reportáž nesmie „prežiť". Bolo to ťažké prasa a okrem toho, čo vyviedol, ešte aj bohorovne klamal. Fakt som zúril nad tým, čo si dovoľuje. Nedával som to však najavo.

Ustál to?

Áno, bol to ťažký profík. O to viac som zúril. Potom som to s istými úpravami šéfredaktorky odvysielal, lebo mi povedala, že nesmiem byť až tak emočne zainteresovaný, a všetci mi hovorili, že „to bola taká sviňa a ty si ho tak šetril". V tej chvíli sa tie emócie vrátia.

O koho šlo?

O bežného tuctového sviniara. Dostal sa do podnájmu do rodinného domu k jednej babičke v Trnávke a dopadlo to tak, že babičku dal do domova dôchodcov a dom bol jeho. Priebežne ju mlátil a zároveň hneď vedel dobehnúť na políciu a dať na ňu trestné oznámenie. Policajti na to kašľali, lebo šlo o tvrdenie proti tvrdeniu. Mne sa pri tom prasati otvárali všetky nožíky v kešeni, či som chcel, alebo nie.

Pri používaní skrytej kamery prekračujem hranice

Kde je hranica, pri ktorej nasadzujete skrytú kameru?

Hranica nie je v čase jej nasadzovania, ale v čase odvysielania reportáže. Nasadzujem ju veľmi často, pre mňa je to zábezpeka, keby náhodou dotyčný nechcel ísť na normálnu kameru. A ani sa mu nečudujem, lebo má maslo na hlave. Keď sa teda nepodarí iná forma spracovania rozhovoru, dumáme nad tým, či stojí za to ísť do rizika a odvysielať zábery skrytej kamery. V tomto smere - a to priznávam - trochu prekračujem hranice. Ale robím to preto, aby som pomohol veci.

Čiže legislatívu, ktorá obmedzovala používanie skrytých kamier, ste zrejme neprivítali. Eugen Korda, vtedy ešte v Reportéroch, povedal, že ju bude používať aj naďalej, lebo isté svinstvá sa bez nej natočiť nedajú.

Tá legislatíva je hrozná. Jeňo Korda sa vtedy ozval aj mne, aby sme s tým niečo robili. Súhlasil som, ale s tým, že nie som šéf a idem sa spýtať šéfky. Povedal som jej, že je tu taká a taká ponuka na kooperáciu, aby sme dve publicistické relácie protestovali. Tá to z ješitnosti zhodila zo stola, lebo Korda neoslovil priamo ju, ale mňa. Mohol som sa rozkrájať od zúrivej bezmocnosti, lebo sme nič neurobili a ako novinári sme to spraviť mali.

Ktorá to bola šéfka?

Jana Segečová.

Keď šiel Henrich Krejča putovať po svete a Segečová odišla do rozhlasu, dostali ste ponuku stať sa šéfom markizáckej publicistiky. Bavilo vás to?

8.jpgJa som skôr človek do terénu a to zastupovanie som vzal iba ako dočasnú vec. Manažovanie ma nebaví. Potenciálni náhradníci za Segečovú sa zisťovali ešte v čase, keď bola v kresle. Ja som to však nechcel robiť. Ona potom odišla po vlastnej osi, lebo prišiel konkurz do rozhlasu a nemusela tak byť vyhodená. Keďže to prišlo náhle a televízia sa na to nestihla pripraviť, dočasne som to zobral. A do funkcie som sa nechal uviesť slovami riaditeľa, že ma musel presviedčať a budem to robiť len dovtedy, kým niekoho nezoženú. Bál som sa toho, ale nakoniec to celkom šlo. Ale čakal som na to, kedy sa vráti Heňo a uchopí to on. Ja som radšej redaktorom.

Bolo na Paľbu veľa žalôb?

Ani nie.

Aj ste nejaké prehrali?

Tuším dve, ale obe vinou nešikovnosti právnych zástupcov. Nemalo sa to prehrať.

Vidíte v minulosti nejaké reportáže, pri ktorých ste ako novinár zlyhali?

Nie, to by bolo silné slovo. Mnohé by som však spravil inak, to cítim skoro pri každom vysielaní. Redakcii chýbal človek, ktorý by veci videl nezaujato a inak, ako my, ktorí sme do témy ponorení. A ktorý by tomu našiel ďalší rozmer a tú správnu koncepciu. Novinára - dramaturga. Takéhoto sme tu roky nemali.

Už máte?

Dúfam, že budeme mať.

Museli ste niekoho pri získavaní nejakej informácie podplácať?

Nie. Premýšľam len, či nás niekedy reportáže nestáli vyžiadanú korunu. Čiže nie, že sme my museli uplácať, ale niekto sa ozval, že má také a také informácie a stáli by toľko a toľko. To je iná situácia a také sa občas objavili. Vtedy treba posúdiť, či ten materiál za to stojí.

Porušujete pri nakrúcaní niekedy zákony?

Už používaním samotnej skrytej kamery ich porušujeme, ale ja som ochotný ísť do rizika aj nad istý rámec. Tiež si však nemôžem dovoliť všetko, zodpovednosť za mňa totiž nesie firma. Svet nie je gombička a ja nemôžem ignorovať isté hranice práva. Aj toto je napríklad o slobode.

Človek zo Slovak Press Watch nevie, čo je sebareflexia

Za reportáž o Černovej vás kritizoval blog Slovak Press Watch, ktorý vedie Gabriel Šípoš. V rámci nej ste totiž povedali „Katolícka cirkev neurobila sebareflexiu za svoj podiel na černovskej tragédii dodnes. Žeby preto nebol na pietnej spomienke oficiálne privítaný arcibiskup Slovenska Ján Sokol?" Okrem toho vám vytkol používanie nesprávnych pojmov - suspendácia verzus suspenzácia a to, že Sokol nie je arcibiskupom Slovenska, ale bratislavsko-trnavským arcibiskupom a metropolitom Slovenska.

Videli ste tú reportáž?

Samozrejme.

Nekritizoval to priamo Gabriel Šípoš, ale nejaký jeho stážista.

Konkrétne Matúš Demko, ale šlo to pod hlavičkou SPW.

K tým výhradám už mám pripravenú odpoveď, ktorú im zašlem. Pri tých termínoch suspendácia a arcibiskup Slovenska sa naozaj „chybička vloudila", to mi ušlo. Podstatné je to tretie - o tej sebareflexii. Autor článku zjavne nevie, čo je to sebareflexia, a to je smutné. V mojej odpovedi to bude konkretizované a ešte dnes ju odošlem. Trvám na tvrdení, že ohľadne Černovej katolícka cirkev sebareflexiu neurobila.

Napriek kázni, ktorú tam predniesol biskup František Tondra?

Sebareflexia predsa znamená to, že jasne priznajú, že v tej tragédii cirkev mala prsty. Aj to je len polovica. Druhá polovica znamená, že za to vezme zodpovednosť a ospravedlní sa. V citátoch, ktorými sa argumentovalo v článku na SPW, šlo o miešanie jabĺk a hrušiek.

Za inú vašu reportáž žiadala ospravedlnenie Evanjelická cirkev, pretože v nej údajne vyznela ako sekta.

Netvrdím, že jej dotknutosť je neoprávnená, ale v tej reportáži som to netvrdil. Netvrdili to ani respondenti - vraveli, že komunita, do ktorej chodia, je evanjelická. Poslal som evanjelickej cirkvi vysvetlenie, opísal som im svoj uhol pohľadu a povedal som im, aby si to ešte raz pozreli na internete. Že som ich tou reportážou urazil, ma mrzí.

Ďalším protestujúcim bol prezident Gašparovič, ktorého - zrejme - hovorca Trubač dal na ich stránku reakciu na tieto vaše slová z reportáže: „... sa vyjadril (Gašparovič, pozn. autora) v istom rozhovore, že bez čiernych peňazí by možno nebol slovenský futbal". Argumentuje rozhovorom pre denník Šport, kde také slová nie sú.

Oni však argumentovali rozhovorom, ktorý vznikol o mesiac neskôr.

Vy ste teda narážali na rozhovor, ktorý dal Gašparovič aktualne.sk, a kde mal tiež zaujímavé vyjadrenia?

5.jpgPresne tak. To je taká sila, že ani pri sebaväčšej drzosti by to nemalo ísť do éteru. Keď som čítal, čo napísali, vyrazilo mi to dych. Veď sa spýtajte Mareka Vagoviča, ktorý ten rozhovor pre aktualne.sk robil, ako autorizácia zmenila obsah rozhovoru. On to, našťastie, odmietol. Následne si prezidentská kancelária objednala rozhovor v Športe, len aby to zakryli. To kde sme? A oni nám budú vstupovať do svedomia úplne iným rozhovorom? Veď to je nehorázne. Nebotyčná drzosť od novinára, ktorým kedysi bol Trubač. Nech robí kibica, hovorcu, ale nech nezavádza. Gašparovič nie je žiadny lumen - keď prestrelí, nech dostane, čo mu patrí. A keď naozaj dostane oprávnene, ešte aby sa s tým takto manipulovalo?

Privítali ste, keď Rusko predal Markízu iným ľuďom?

Budem hovoriť za seba, nie za ostatných - ja som to uvítal. Predtým som nebol nejaký vytešený, lebo vďaka tej televízii vznikli dve strany, ktoré príliš veľký programový obsah nemali. Dosť ťažko som znášal oprávnenú averziu verejnosti voči televízii v časoch, keď sa tu robili politické kortešačky. Publicistika síce bola slobodným ostrovom, ale nič to nemenilo na tom, že sme boli súčasťou tej televízie.

Ako ste sa cítili, keď Vladimír Palko moderátorovi Pavlíkovi povedal, že Markíza kope za mafiu?

Nie dobre. Vtedy to prepískol aj Palko, aj moderátor. Došlo k výmene názorov vo vyburcovanej emotívnej situácii a už to nešlo vziať späť. Celé to bolo divné.

Vy ako investigatívci ste boli odkázaní aj na vyjadrenia Ministerstiev vnútra a spravodlivosti, pričom obe viedli ľudia z KDH. Po tom, čo KDH začalo Markízu bojkotovať, znamenalo to zmenu prístupu aj k vám?

Vtedy to bolo nepríjemné, lebo sme ostali odkázaní iba na hovorcov. Potrebovali sme však byť priamo v kontakte s ministrami, tí to však odmietali. Ja som nedokázal dostať na mikrofón dokonca ani poslankyňu KDH k téme sociálnej sféry, pričom to bola vyslovene jej agenda. Chcel som v reportáži pomôcť dobrej veci, tak som jej hovoril, aby si to na vedení ešte raz prebrali a prehodnotili svoj postoj, veď sme boli na jednej lodi a šlo nám o tú istú vec. To boli vyslovené absurdity. A ani KDH ako takému to nepomohlo. Potom vznikali všelijaké schválnosti a niektorí redaktori si aj začali koledovať o oprávnenosť takýchto prirovnaní.

Koľkí tvoríte jednu reportáž?

Traja. Technik, ktorý je zároveň aj šoférom, kameraman a redaktor. A v strižni sa pridáva strihač.

Je investigatívna relácia pre televíziu drahá?

Myslím, že nie. Ale necestujeme po svete a firmu tak nestojíme veľké prostriedky. Z tohto pohľadu je publicistika nízkorozpočtový formát.

Čakáte na druhý deň ráno po odvysielaní relácie na výsledky sledovanosti?

Nie som typ, ktorý by bazíroval na sledovanosti. Snažil som sa to nainfikovať aj minulej šéfke, že to nie je také dôležité. Nemôžeme byť otrokmi sledovanosti.

Dá sa s takým argumentom uspieť v komerčnej televízii?

Zatiaľ áno. Od nás sa chce, aby sme boli kvalitní. Nikto nás nekope do toho, aby sme boli ako Črepiny a naháňali bulvár.

Hrozil niekedy Paľbe zánik?

Nie. Boli síce nejaké chodbové reči, ale neboli pravdivé.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Paľo Fejér v prepise nič nezmenil. Medzititulky: redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020?
  2. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi
  3. P. Lednický: Koronavírus tu už zostane, musíme si na to zvyknúť
  4. Čo robiť v Tatrách, keď počasie pokazí plány?
  5. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame
  6. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie
  7. 4 veci, ktoré potrebujete vedieť o bezpečnosti elektromobilov
  8. Od zmesi plynov po sofistikovanú kvapalinu
  9. Počuli ste už o zelenej hypotéke? Ušetríte s ňou až trikrát
  10. Tipy a triky na spracovanie letného ovocia
  1. Ako kedysi vyzerali bratislavské mýta? Bol tam cintorín aj sady
  2. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi
  3. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020?
  4. P. Lednický: Koronavírus tu už zostane, musíme si na to zvyknúť
  5. Čo robiť v Tatrách, keď počasie pokazí plány?
  6. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame
  7. Prešovský McDonald’s podržal zamestnancov počas pandémie
  8. Hrajte futbal ako Valábik! Lopty rozdáva po celom Slovensku
  9. Medzi zateplením minerálnou vlnou a PUR penou sú veľké rozdiely
  10. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie
  1. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame 9 894
  2. Dnes ma živí instagram, hovorí bývalá tanečníčka Katarína Jakeš 8 848
  3. Počuli ste už o zelenej hypotéke? Ušetríte s ňou až trikrát 8 508
  4. 4 veci, ktoré potrebujete vedieť o bezpečnosti elektromobilov 8 218
  5. Osem výnimočných slovenských hotelov pre zaslúžený odpočinok 7 701
  6. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020? 7 673
  7. Tostov palác - moderné bývanie s atmosférou historických Košíc 7 662
  8. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi 7 311
  9. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie 7 177
  10. Obľubovali ste termínované vklady? Spoznajte alternatívy 6 954
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Francis Fukuyama.

Hlavná myšlienka konca dejín platí dodnes, hovorí americký politológ.


10. jún
Matúš Krčmárik.

Kazateľ konca dejín si za ideou stojí.


10. jún
Christian Eriksen.

Zápas EURO 2020 prerušili, po dohode oboch tímov sa zápas dohral.


Sportnet 6 h

Takýto drastický záver školského roka sme si mohli odpustiť.


11. jún