vziať jed.
Podobne je to u lekára s plnou čakárňou. Tam sa komunikácia začína najskôr otázkou: „Prosím, kto je posledný?“ To pre stráženie si poradia. Potom sa sused na lavičke opýta: „A vám je čo?“ Hoci neochotne odpoviete, už ste nevedomky skočili na návnadu a vypočujete si: „To poznám, to mám (mal som) aj ja (moja sestra) a predstavte si, dostal som na to liek xy, ktorý mi vôbec (ne)pomohol, ale zlepšilo sa mi to, keď mi kamarát poradil, aby som urobil (užíval) ...“ A ste zatiahnutý do rozhovoru.
Všetky tieto situácie prebiehajú podľa rovnakého scenára. Ak rozhovor síce taktne, ale rázne neskončíte v jeho zárodku, zo spoločníkov sa postupne vykľujú laickí lekári, odborníci na mnohé ochorenia. Na všetkých prítomných má debata viac či menej depresívny účinok. Samotná téma choroby nie je znakom pozitívneho myslenia. Mnohí sa do nej predsa hlboko ponárajú.
Rozumiem, až na zriedkavé výnimky sa každý bojí choroby a smrti. Aj mnohí starí a vážne chorí ľudia napriek nešťastiu dychtivo chcú žiť a prežívať nové zážitky, mať radosť z detí, vnúčat, rodiny, priateľov, tešiť sa s nimi z ich radostí. Zdraví a mladí však obavy tých druhých nemajú a nerozumejú im.
Nuž aj v záujme vlastného zdravia sa naučme o svojich neduhoch nehovoriť, nemyslieť na ne. Zamestnať sa príjemnou činnosťou, oživiť staré záľuby, smiať sa a s radosťou očakávať nový deň. Plný krásy aj humoru, prijímania nových poznatkov a lásky okolia.
Autor: Mária Šišuláková publicistka
