Premiéra novej opery má na Slovensku rozmer sviatku. Niežeby sme boli takí silní patrioti, len ich je menej než šafranu. Ak odpočítame tri inscenácie pre detského diváka, po novembri „objavilo“ Slovenské národné divadlo iba jediné domáce dielo – Benešovu verziu Hamleta, The Players. Operné snaženia domácich autorov radšej hľadali domov na alternatívnej pôde (Stoka, GUnaGU). Smutné konštatovanie.
Objednávka SND na Burlasovu Kómu pochádza ešte z éry Mariána Chudovského, projekt dotiahlo do finálneho štádia súčasné vedenie divadla. V sobotu sa divákom, ktorí sa prebrodili ochrankou brániacou vrchný stánok kultúry pri príležitosti odovzdávania cien Tatrabanky, i tým, čo nezablúdili do veľkej sály opery, kde sa odohrávalo jubilejné sté predstavenie Nabucca, a samozrejme tým, ktorí nedali prednosť otváraciemu koncertu BHS v Redute (príkladná koordinácia podujatí), naskytla nekaždodenná príležitosť byť pri zrode novej opery. Hoci použiť pre Burlasovu Kómu toto označenie nie je celkom vystihujúce.
Ak si operu predstavujete ako sled árií, ansámblov a zborov, Burlas vás sklame. Jeho hrdinovia sú mĺkvi a introvertní. Nekomunikujú, len občas vyspievajú spomienku, náladu, obavu. Takmer výhradne v depresívnom tóne. Minimum textu, minimum nôt, prevažne pomalé tempá, pohľad obrátený do seba. Hudba sama osebe dokáže trafiť meditatívnu strunu poslucháčov, dielu však chýba kontrast, vzruch. A príbeh.
Napriek tomu dokázali režisér Ladislav Ballek a choreografka Monika Horná vyťažiť zo siedmich aforizmov Jiřího Oliča (ani nie tristo slov) a z hodiny Burlasovej hudby zaujímavý javiskový tvar. S piatimi spevákmi, štyrmi tanečníkmi a štyrmi nemými komparzistami, ktorí sa pohybujú po úzkej ploche okolo bazénu s trinásťčlenným orchestrom a po balkóne nad ním, načrtli obraz bizarného sveta bez ľudského tepla.
Mátožná atmosféra, spomalené gestá, strihy pohybov kopírujúce cezúry medzi hudobnými číslami. Len všadeprítomná empatická sestrička javí známky života (skvelá Petra Fornayová). Po službe sa v plavkách rozloží na uteráku pri orchestrálnom bazéne. Kóma-nekóma, život beží ďalej. Len opera sa skončila. Bez vzruchu, bez katarzného finále, do stratena. Úplne neoperne.
Martin Burlas: Kóma. Opera SND.
Hudobné naštudovanie Marián Lejava, pohybová spolupráca Monika Horná, scéna Tom Ciller, video Lukáš Kodoň, dramaturgia Vladimír Zvara, réžia Rastislav Ballek.
Premiéra 24. novembra 2007 v Štúdiu SND.
Autor: Michaela Mojžišová ( Autorka je operná kritička)
