e išli, ani sme nevedeli, čo majú. Ale čo keby náhodou to bolo niečo dobré?
Jedným z týchto produktov boli banány. Pri ceste do Afriky sa mi nakoniec splnilo jedno z detských želaní, aby som videl, ako sa dostane banán na pult. Nevidel som celú jeho cestu, ale aspoň časť z nej.
Pri jednej z mojich prvých potuliek po africkej prírode som si všimol, že v mnohých dedinkách majú pri ceste, zvyčajne v strede dediny, napevno postavený (nazvem to) stôl. Bol primerane dlhý, asi podľa toho, koľko ľudí ho používa.
Domorodci chodili pravidelne na potulky do džungle a vždy, keď niečo našli, tak to odtrhli a priniesli do dediny. Každý mal svoje miesto na stole. Približne dva až štyrikrát za týždeň prechádzalo auto cez dediny a zbieralo ovocie z týchto stolov. Za každú kôpku ovocia nechal obchodník nejakú mincu na tom mieste, kde bolo ovocie. No a ľudia si tie mince potom vzali. Bez obavy o to, že by im ich niekto ukradol. Krádež tam nepoznali – hoci sa im nikto nevyhrážal trestom alebo zákonom. Jednoducho nekradli.
Z toho nákladiaku vyložili ovocie zvyčajne v prekladiskách, blízko prístavov. Selektovanie prvej triedy ovocia bolo ručné. To bolo následne okamžite zmrazené a odosielané lietadlom do svojej destinácie.
Ostatné boli nahádzané do iných kontajnerov a tie putovali zrejme loďou. Z ovocia, ktoré tam kládli na stôl, bolo najviac banánov, ananásov, máng, avokád... a možno aj iných druhov, ale tie som nepoznal.
Autor: Rastislav Tomanička
