Nie preto, že by sa ujovi Jožkovi nechcelo. Jeho pracovné nasadenie a chuť robiť sú neskutočné. Mal len smolu v tom, že je stavbár, ktorý má zdravotné problémy, a do terénu je nepoužiteľný. A ešte väčšiu smolu vo veku po päťdesiatke. A najväčším handicapom je paradoxne jeho poctivosť.
„Načierno ja robiť nepôjdem, nemám to v povahe. A vieš, Mária, podľa zmluvy, ktorú mám na „aktivačku“, môžeme zarobiť mimo tohto maximálne 3200 Sk mesačne a z toho musíme 75 percent vrátiť štátu. Pozri, tu je aj číslo toho zákona...“
Som ako obarená. „Veď to ti neostane ani riadne na pivo...,“ vybuchnem, aj keď mi hneď zapne, že Jozef je poctivý abstinent.
Nakoniec vysvitlo, že keby bol „iba“ obyčajný nezamestnaný s podporou, mohol by si robiť, čo chce.
Aj brigádovať, aj peniažky mať a nič nikomu z toho nedať. Ale preto, že chce robiť a vzal aj „aktivačku“, tak má figu borovú. Robotu si hľadá, ale všade sa opýtajú buď na vek, alebo na hocičo iné osobné a potom sa už neozvú. Alebo rovno drzo povedia - nastúpte, uvidíme, potom dáme zmluvu...
Takže zhrnuté, podčiarknuté: si potrestaný, lebo sa ti nechcelo sedieť doma, šiel si robiť „aktiváka“ a nakoniec ti je horšie ako tým, čo dlhodobo berú dávku v nezamestnanosti a kašlú na všetko. Na štát, na úrad práce, na robotu... a je im dobre.
Nejako nerozumiem tomu princípu. Lebo mojím prostým sedliackym rozumom by som povedala, že ak už niekto má fakt problém nájsť si robotu a vezme aj aktivačnú činnosť, prečo mu hádzať polená pod nohy, ak si chce a môže občas prilepšiť? Niežeby štát povedal: „No dobre, si šikovný, tak si zarob do výšky minimálnej mzdy a ja mám s tebou svätý pokoj, lebo budeš mať aspoň niečo... a možno ti z toho nakoniec aj nejaká robota nastálo padne...“ Ale v rámci našich dobrých zvykov iniciatívnosti treba dať riadne po paprči príslušným paragrafom.
Tam, kde by mal pomôcť prežiť a naštartovať sa znovu, podáva len ohryzenú kosť.
Autor: Mária Kohutiarová
