Niekoľko rokov bývala v našom vchode v garsónke podarená dvojica. Dvaja vygumovaní opilci dokázali znepríjemniť život celej ulici. Najmä po výplate sociálnych dávok boli neudržateľní. Naliali sa a vykrikovali na celú ulicu, zadrapli sa do hocikoho a vyrevovali na plné hrdlo. Trieskanie dverami, búchanie do stien, trepanie nábytkom, vykrikovanie z okna na ulicu a z dverí bytu do celého vchodu. Za stenou rodina s malými deťmi. Nebolo možné tomu uniknúť. Ráno o jednej bývali v najlepšom.
Políciu som na nich zavolal len raz. Prišli mestskí policajti a bez okolkov im povedali, kto ich zavolal. Len čo sa policajti vytratili, stal som sa objektom nefalšovaného záujmu dvojice a o chvíľu už celá ulica počúvala vulgarizmy na moju adresu.
No keď nie ja, vždy sa našiel niekto iný, komu praskli nervy a zavolal policajtov. A tak sa u nás striedali raz štátni, raz mestskí, inokedy zastali pred vchodom obe autá a policajti dohovárali debilom spopod okna, z ktorého ona škriekala a on huhňal svoje nezrozumiteľné tirády. Občas sa medzi sebou pobili a tiekla krv a policajti sa s výhražnými upozorneniami dobýjali do bytu, no väčšinou sa to zaobišlo dohováraním. Žiadny z prístupov nemal nijaký účinok, nič a nikto nedokázal zabrániť ich vystrájaniu.
Celé to trvalo niekoľko rokov. Na jednu scénu nezabudnem do konca života. Pred vchodom sa opäť stretli obe autá štátnych i mestských policajtov a chlapík vybehol z garsónky, do ktorej policajti za ním vraj nesmeli, a začal sa s nimi hádať priamo na ulici. Policajti sa mu ako vždy snažili dohovoriť, no on ich nepočúval, ziapal na nich, vyrevoval oplzlosti, až to policajtov prestalo baviť, nasadli do áut a odišli. Ako prvé mestské, ako druhé štátne – a práve za ním sa chlapík rozbehol. Bola to neuveriteľná situácia – bežal popri rozbiehajúcom sa aute, búchal po kapote a kričal z plných pľúc „kokoci, kokoci!“, až kým unikajúce policajné auto nepridalo natoľko, že popri ňom nevládal bežať. Policajti sa ho zbavili, ale celá ulica opäť do noci počúvala vyrevovanie podarenej dvojice...
Na to všetko som myslel, keď som sa dozvedel, ako slovenská polícia spacifikovala Kazašku, legálne protestujúcu pred prezidentským palácom. Podľa bratislavskej hovorkyne polície Aleny Toševovej novinárka Balli Marzecová neuposlúchla opakované výzvy policajtov a rušila verejný poriadok. My sme sa napokon svojich zjavných rušiteľov verejného poriadku zbavili bez asistencie polície – po predchádzajúcom odpojení teplej vody a elektriny sme ich z garsónky vysánkovali exekútorom pre narastajúce dlhy, ktoré exekútor uznal za dostatočne veľké na to, aby ich zbavil vlastníctva bytu...
Na to všetko som myslel, hľadiac na fotografie útlej ženy s ampliónom, ktorú statoční strážcovia zákona neváhali zdrapnúť a odvliecť z verejného miesta. To, že novinárka verejne protestovala proti nedemokratickým pomerom vo svojej vlasti, bolo už len čarom nechceného. Rovnako nestojí za reč komentár k prezidentovmu vyjadreniu o hospodárskej spolupráci s krajinou doživotného prezidenta. Mňa v tej chvíli naozaj zaujímalo len jedno – práve to rušenie verejného poriadku. Až dodnes som si totiž pod rušením verejného poriadku predstavoval niečo celkom iné. Ako vidno, človek sa aj vďaka slovenskej polícii učí celý život.
Autor: Milan Barlog
