Sobota, 4. júl, 2020 | Meniny má ProkopKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR PRE SME.SK

Zuzana Wienk: Novinári sú leniví

Aliancia Fair-play nie je zbytočná, pretože plní funkciu kontrolóra moci, tvrdí jej šéfka Zuzana Wienk.

Narodila sa v roku 1976, pochádza z Bratislavy. Vyštudovala žurnalistiku, neskôr pracovala v rádiu Twist, v Slovenskej televízii, písala pre časopis Domino fórum. V súčasnosti je šéfkou Aliancie Fair-play (neziskové a nestranícke občianske združenie, ktorNarodila sa v roku 1976, pochádza z Bratislavy. Vyštudovala žurnalistiku, neskôr pracovala v rádiu Twist, v Slovenskej televízii, písala pre časopis Domino fórum. V súčasnosti je šéfkou Aliancie Fair-play (neziskové a nestranícke občianske združenie, ktor (Zdroj: Samo Trnka)

Žurnalistiku zanechala, pretože ju ubíjala jej rýchlosť a premenlivosť. Dnes patrí medzi najcitovanejších analytikov a obracajú sa na ňu najmä novinári. Tvrdí, že organizácia, ktorej šéfuje, nie je zbytočná, pretože plní funkciu kontrolóra moci. Šéfka Aliancie Fair-play Zuzana Wienk.

Prečo ste išli študovať žurnalistiku a nie niečo iné?

Ťažká otázka. Mala som osemnásť a netušila som, čo ma v živote čaká. Nevedela som si vybrať, akou kariérou sa uberať, tak som si povedala, že skúsim toto. Je to dynamická profesia, stretávate mnoho ľudí a veľa sa naučíte. Vždy som sa totiž zaujímala o politiku, i o to, čo sa deje okolo mňa. V polovici deväťdesiatych rokov sa riešilo naozaj veľa spoločenských otázok a mňa to jednoducho zaujímalo.

Dlho ste však novinárku nerobili.

Vydržala som šesť rokov. (smiech)

Boli ste v rádiu Twist, neskôr v STV, písali ste pre Domino fórum, vyskúšali ste teda rádio, televíziu i tlač. Čo vám najviac vyhovovalo?

Prvé roky v rádiu boli vzrušujúce tým, že som tam padla oboma nohami do niečoho, čo som nevedela robiť. Tým to bolo zaujímavé.

To bolo obdobie mečiarizmu.

Presne. Bola som druháčkou na vysokej škole a zrazu sa mi otvoril obrovský svet, ktorý som sa musela po profesionálnej stránke naučiť zvládať. Snažila som sa, niekedy to bolo humorné, ale myslím, že som sa do toho kolektívu napriek ťažkým začiatkom zapracovala.

Viac ako rádio ma však bavila práca v STV, teda televízne diskusie a týždenník Domino fórum, pretože to nebolo až tak o rýchlosti, ale o premýšľaní, hľadaní dôležitých tém a o snahe porozumieť tomu, čo sa v spoločnosti deje.

Prečo ste to potom nechali?

Práve tá rýchlosť a premenlivosť boli príčinou toho, prečo som pri žurnalistike nevydržala. V slovenských podmienkach sa ani nedá robiť kvalitne. Keď máte tri vysielania Žurnálu denne a musíte si zvoliť tri témy, respektíve opakovane posúvať jednu tému ďalej, tak je to neuveriteľne stresujúce. Aj vzhľadom na to, že tie témy musíte poriadne spracovať za nejaké dve hodiny.

Znamená to, že pozícia šéfky Aliancie Fair-play stresujúca nie je?

No, to by som nepovedala, ale zvykla som si. V médiách je však ubíjajúce, že niekedy strácate čas čakaním na nejaké politické rozhodnutie, trebárs na Koaličnú radu, a sedíte s ľuďmi, s ktorými sa síce cítite príjemne, ale kecáte o ničom, lebo tam všetci musíte čakať. Potom politik o polnoci konečne vyjde a povie úplnú hovadinu, teda niečo, čo z hľadiska dlhšieho vývoja vôbec nebude podstatné. Nedostatok času na spracovanie témy, preskakovanie z jednej témy na druhú, a to, že sa v mojom živote stávali dôležitými veci, ktoré vôbec dôležité neboli... to všetko ma ubíjalo. Človek ako keby strácal odstup.

Do konca deväťdesiatych rokov tu existovala investigatíva len okrajovo

Fair-play sa venuje aj investigatívnej žurnalistike, dokonca organizujete jej kurzy. Stúpa kvalita našej investigatívy, či ani nie?

V mnohých oblastiach sa začína objavovať. Do konca deväťdesiatych rokov tu síce existovala, ale len veľmi okrajovo. Postupom času médiá začínajú nabiehať na hĺbkovú analytickú žurnalistiku, i keď podľa mňa každý dobrý novinár musí byť investigatívec. Ešte stále však na ňu novinári nemajú dobré podmienky.

Je to teda chyba redakcií, spoločnosti alebo niečoho iného?

Zrejme je to dané kombináciou viacerých faktorov. Navyše - médiá, ktoré robia kvalitnú žurnalistiku, stále nie sú dostatočne trhovo oceňované a tak sa skôr stávajú súčasťou akéhosi zábavného priemyslu a spoločenský diškurz je len veľmi povrchný. Tu zrejme ani nikto nie je ochotný zaplatiť novinára, ktorý bude dva až tri mesiace pracovať len na jednom probléme a potom vyjde s niečím dôležitým. K tomu sa pridružuje nedostatok vzdelania a skúseností. Je len málo novinárov, ktorí sú vzdelaní, skúsení a navyše ochotní robiť aj niečo naviac.

Ak však vychádzame z toho, že majitelia médií majú primárny záujem maximalizovať svoj zisk, je pre nich vôbec investigatíva ako taká zaujímavá? Najčítanejší je predsa bulvár. Má teda pre nich robenie niečoho „hlbšieho" zmysel?

wienk_web_02.jpgAj vzhľadom na oblasť, v ktorej pracujem, poviem, že má. Médiá sú strašne dôležitým strážnym psom demokracie. Keby s mnohými vecami neprišli, ľudia by sa o nich nikdy nedozvedeli a politici by stratili zábrany, lebo by necítili žiadnu kontrolu. Keď sa pozriete do USA a Veľkej Británie, tam je takáto práca veľmi cenená a je len otázkou času, kedy to ocenia aj čitatelia a diváci u nás. Dôležitý je aj samotný trend demokracie - či sa konzumnou spoločnosťou a zábavným priemyslom nevytráca spoločenská diskusia a či teda nezažívame krízu demokracie.

Vlády vždy napádajú médiá. U nás to robil Mečiar, v oveľa menšej miere Dzurinda, teraz opäť pritvrdil Fico. Je kritika médií politikmi pri moci dôkazom, že novinári robia svoju prácu dobre?

Môže to byť znakom toho, že médiá robia svoju prácu dobre, a často to tak aj je, ale znamenať to môže aj fakt, že politici nezvládajú to, že majú byť médiami a verejnosťou kontrolovaní. To je zrejme tiež časť pravdy o Slovensku.

Pripadajú vám naše médiá k Ficovej vláde neobjektívne?

Mne nepripadajú neobjektívne, veľmi často nastoľujú legitímne a dôležité otázky, na ktoré by mal každý politik vedieť odpovedať. Inou vecou sú niektoré novinárske metódy práce. Naozaj si nemyslím, že uspanie psa ministerky Tomanovej je niečo, k čomu by sa mal žurnalista prikloniť.

Nie je isté, či to vôbec bol nejaký novinár.

To je pravda. Ak by sa však ukázalo, že to naozaj nejaký urobil, treba povedať, že to bolo nesprávne. Na strane druhej - nie je dobré ani podceňovať snahy politikov hrať rôzne spravodajské hry. A nielen voči médiám.

Z dlhodobého hľadiska sa pravda vždy ukáže

Aj médiá však bývajú neobjektívne. Je vôbec boj politika s novinármi, ktorí si na neho zasadnú, vyhrateľný? Neplatí, že ak sa žurnalisti rozhodnú, dokážu „odpáliť" akéhokoľvek politika?

Nechcem kritizovaťvašu otázku, ale podstata podľa mňa nie je v tom, či sa dá boj s médiami vyhrať a či dokážu politika zlikvidovať. Je to skôr na spoločenskom vývoji. Z dlhodobého hľadiska sa pravda vždy ukáže, aspoň ja som optimista. Ak je pravda na strane médií, ustoja to a ak na strane politika, médium by zrejme v takom prípade muselo prejsť svojou veľkou krízou. Ak by situácia stála iba na tom, že médiá nie sú etické a ide im výhradne o útoky na politikov miesto ich kontroly, zrejme by to neustáli.

Povedali ste, že pravda vždy vyjde najavo. Myslíte si to napriek tomu, že dodnes nevyšla najavo v prípade zločinov, kde sú v podozrení tak politici ako aj tajná služba, že koaličného partnera môže robiť človek, ktorý nevie zdôvodniť, ako prišiel k majetku?

Takto som to nemyslela. V tejto spoločnosti totiž existuje veľké riziko, že v niektorých konkrétnych prípadoch - a myslím, že to hrozí napríklad aj v prípade Hedvigy Malinovej - sa pravda nikdy neukáže. Ale verím, že z dlhodobého hľadiska si pravda nájde cestu k tým správnym ľuďom, respektíve tí správni ľudia si nájdu cestu k pravde.

Dlhodobo by sme nemohli existovať bez legitimity

Skúste zdôvodniť, načo je dobrá existencia organizácia typu Fair-play. Pýtam sa to preto, lebo napriek viacročnému pôsobeniu to nevyzerá, že by počet prípadov, ktoré môžete kritizovať, klesal. Má teda takáto práca zmysel?

Plníme funkciu akéhosi kontrolóra moci a je dôležité, aby existovali mimovládne organizácie tohto zamerania, pretože z podstaty novinárskej práce žurnalisti nemajú toľko času, aby hĺbkovo študovali dôvody spoločenských problémov, hľadali nejaké riešenia, vstupovali veľmi aktívne do politickej diskusie a snažili sa navrhovať zmeny. Novinár je dôležitý, ale jeho úloha spočíva v reflektovaní reality, nie v jej vytváraní. A práve mimovládne organizácie, ktoré majú väčšie kapacity a nie sú tlačené žiadnymi dennými „dedlajnami", toto všetko robiť môžu.

Kritici vás však napádajú za to, že legitimita vašej práce nevzišla zo žiadnych volieb, že ide skôr o záujmy donorov a ochotu pár nadšencov, ktorí sa do toho pustia. Inými slovami - označujú vás za samozvancov. Aký je váš protiargument?

wienk_web_01.jpgNemyslím si, že voľby sú jediným spôsobom získavania legitimity v spoločnosti. Aj z Ústavy vyplýva, že demokracia je o ľuďoch. Musíme byť aktívni. Máme tu nielen Ústavu, ale aj zákony, ktoré umožňujú, že každý z nás, kto cíti potrebu vyjadrovať sa k veciam a navrhovať riešenia, môže do tohto diškurzu vstúpiť. Stačí na to jeden tisíckorunový kolok a traja ľudia. Potom je už iba na ich schopnostiach, či nájdu v spoločnosti dostatočnú podporu.

My by sme tiež nemohli dlhodobo existovať bez nejakej legitimity, podpory médií a ľudí. Máme pluralistickú demokraciu a tvrdím, že ak s nami ľudia nesúhlasia, môžu si sami založiť mimovládky, pracovať, a tá debata v spoločnosti bude potom úžasná a bohatšia.

Akú majú ľudia istotu, že nepresadzujete iba konkrétne záujmy svojich donorov?

Legitímna otázka. Keďže jediná šanca, ako robiť z nášho pohľadu dobré veci, je robiť to profesionálne, potrebujeme aj peniaze. Sme teda závislí buď od vytvárania vlastných zdrojov alebo ich získavania od iných. Ako nám ľudia môžu veriť? Istota neexistuje, človek sa musí rozhodnúť sám na základe získaných skúseností a informácií. My sa snažíme o to, aby sme ľuďom poskytovali všetky dôležité informácie tak, aby sa mohli náležite rozhodnúť. Na webovej stránke preto máme výročné správy, informácie, kto financuje našu činnosť, všetky naše aktivity a keď mi niekto zatelefonuje alebo pošle e-mail, odpoviem mu. Nemám s tým problém.

Pri tých výročných správach sa pristavím - na stránke máte poslednú správu za rok 2005. Pomaly končí rok 2007, ale minuloročná vám tam chýba.

To vážne? Ak je to pravda, zrejme ide o nejaké vnútorné zlyhanie. Ďakujem za upozornenie, ja som bola v tom, že ju tam máme. Existuje totiž, zrejme sa tam len omylom nedostala. Pozriem sa na to a určite ju tam čo najskôr dáme.

Kamera: Dana Salajová

Je tu ešte jedna vec, z ktorej pramení nedôvera voči mimovládkam, financovaným zo zahraničných grantov - za mečiarizmu tu bola snaha donorov demokratizovať spoločnosť a reálne podporovali opozíciu. Aká je záruka, že to nerobia dodnes?

Je to legitímna otázka, niektoré konkrétne mimovládky však často zanikajú v celkovom dojme, ktorý je navyše subjektívny. Asi nie je správne generalizovať a vždy treba pozerať na konkrétnu organizáciu, či spadá do toho imidžu alebo nie. Uznávam váš argument, pretože sa to naozaj dialo. Bolo to obdobie, keď sa s opozíciou zblížili aj mnohí novinári. Je to výzva na veľkú sebareflexiu v rámci tretieho sektora. My sme začali pôsobiť až v roku 2002 a od začiatku sme boli veľmi kritickí voči všetkým, ktorí nenarábali so zdrojmi daňových poplatníkov efektívne. Pre nás je doteraz dôležité, aby sme nestratili imidž, ani podstatu nestrannosti.

Z čoho ste aktuálne financovaní?

Máme dva veľké granty - jeden pochádza z amerických súkromných peňazí - z The Trust for Civil Society in Central and Eastern Europe. Ide o peniaze, ktoré boli na Slovensku prítomné desať rokov a momentálne je ich zvyškový balík ponechaný vo Varšave. Slúži na to, aby sa mimovládne organizácie dokázali postaviť na vlastné nohy, keďže domáca podpora nie je ešte dostatočne silná. Druhý grant sme získali z Budapešti z Open Society Institute, čo je súčasťou Sorosovho „networku".

Ako sa k tým grantom dostávate?

V otvorenej súťaži. Napíšeme projekt a pošleme ho komisii, ktorá ho zhodnotí bez toho, aby sme do toho mohli zasahovať. Tie súťaže sú otvorené pre celý tretí sektor.

Čo ostatné zdroje?

Pätnásť percent nášho rozpočtu máme z dvoch percent daní. Strašne nás prekvapilo, že ľudia boli ochotní dať svoje peniaze mimovládke ako my a že sme to ustáli najmä v súťaži s charitatívnymi organizáciami, ktoré sú k srdciam ľudí oveľa bližšie. Čím ďalej, tým viac sa snažíme získavať aj vlastné zdroje, pretože tie zahraničné pomaly zo Slovenska odchádzajú a my potrebujeme dlhodobú legitimitu práce z domáceho prostredia. Ak sa nám to podarí ustáť, máme tu svoje miesto, ak nie, nepatríme sem.

Ak bude väčšina peňazí zo slovenských zdrojov, nezvýši to snahy ich darcov ovplyvňovať vás? Budú k vám mať bližšie ako niekto z Ameriky.

Dobrá otázka, ktorú si kladieme aj my. Myslím, že legitimita, ktorú môžeme získať, je reprezentovaná aj financiami. Ak sa ľuďom naša činnosť páči natoľko, že sú nás ochotní podporiť aj finančne, tak je to pre nás prejav veľkého ocenenia. Iste, treba brať do úvahy aj to, čo hovoríte vy, ale to si musí každá mimovládka ustáť sama. My sa napríklad neuchádzame o štátne financovanie - s výnimkou dvoch percent daní - a to práve z toho dôvodu, že keď kontrolujeme štát, z hľadiska imidžu je dôležité, aby ľudia o nás nemali žiadne pochybnosti. A tie by prišli, ak by nás financoval štát.

Nie som si istá, či sú mimovládky ako celok schopné sebareflexie

Spomínali ste, že mimovládky u nás stoja pred potrebou akejsi sebareflexie. Sú toho schopné? A robia to vôbec?

Nie som si celkom istá, či to dokážu ako akýsi celok, i keď mnohé určite áno. Aj v treťom sektore je veľa ľudí, ktorí na sebareflexiu nemajú. Lenže to má svoju logiku - tento sektor je rovnaký ako celá naša spoločnosť. Nie je iný. Aj medzi bežnými ľuďmi máte takých, ktorí dokážu spraviť sebareflexiu a takých, ktorí nie.

wienkasudor_web_01.jpg

Trochu drzá otázka - kto tu urobil väčší kus práce? Fair-play alebo Transparency International?

(smiech) Aj my, aj oni pôsobíme v sfére, ktorá sa prelína, ale napriek tomu sa v mnohých veciach odlišujeme. Problémov na Slovensku je toľko, že by tu mohlo existovať aj desať ďalších mimovládok tohto charakteru a bolo by to skvelé. Neviete, koľkokrát sa na nás ľudia obracajú s problémami a my im nevieme pomôcť, lebo na to nemáme kapacity. Mrzí nás to, ale je to tak. Je tu oveľa viac práce, ako dokážu spraviť len tie dve organizácie, ktoré ste menovali.

Mnohí všeobecne o treťom sektore hovoria, že ide o džoby, na ktorých sa dá krásne nabaľovať. Aký je váš príjem a koho všetkého platíte?

V súčasnosti máme troch ľudí na plný úväzok, dvaja kolegovia sú na polovičnom úväzku a na akýchsi „štvrtinových" úväzkoch je asi deväť študentov a mnoho externistov. O našich platoch hovoriť nebudem, sú kontrolované našimi donormi, ktorým poskytujeme veľmi podrobný rozpočet aj odpočet.

Okrem donorov vás však financujú aj ľudia z dvoch percent daní. Tí by nemali poznať príjmy zamestnancov Fair-play?

wienk_web_04.jpgAk by sme dve percentá z daní používali na platy, samozrejme, áno. Použitie týchto konkrétnych prostriedkov máme zverejnené na webovej stránke. Chcela by som však vysvetliť ešte jednu vec - my nemáme platy ako členovia Aliancie Fair-play. Ja tiež nemám plat ako šéfka organizácie. Je to pozícia, ktorú v tom občianskom združení mám, lebo mi jeho členovia dali dôveru. Nejde však o honorovanú funkciu.

Dostávam honorár iba za konkrétne projekty a za konkrétnu prácu na nich v rámci rozpočtu, ktorý vzíde zo súťaže u donorov. Nikto z nás nemá peniaze len za to, že je členom. Dokonca do mnohých aktivít členovia vkladajú svoje vlastné peniaze. Čiže ja dostanem normálny honorár trebárs za to, že robím trénerku v kurzoch investigatívnej žurnalistiky, alebo pracujem na nejakom konkrétnom investigatívnom prípade, ktorý sa potom pokúšam medializovať za účelom informovania verejnosti.

Koľko z rozpočtu pohlcuje réžia?

U nás je to veľká väčšina rozpočtu, lebo nie sme mimovládka, ktorý by produkovala niečo hmotné. Robíme so svojim know-how, s myšlienkami a ľudským potenciálom. Najväčším bohatstvom našej organizácie sú ľudia. Ak sa začnete špŕtať v nejakom verejnom obstarávaní, ktoré môže byť zmanipulované alebo nevýhodné, vtedy potrebujete ľudskú hlavu, aby ste zistili, kde nastala chyba. To je náš hlavný kapitál. Že potom zorganizujeme tlačovku, že publikujeme a snažíme sa zmeniť zákony, je síce viditeľné, ale nie to najhlavnejšie, čo nás stojí peniaze.

Podľa Gabriela Šípoša, ktorý vedie projekt Slovak Press Watch, ste boli piatou najcitovanejšou analytičkou v médiách. Nechodia za vami novinári aj preto, že sama ste kedysi pôsobila v brandži a máte medzi nimi kamarátov?

Moje osobné kontakty s novinármi už nie sú relevantné, lebo mediálna scéna sa tak obmenila, že poznám už len málo z ľudí, ktorí boli novinármi v čase, keď som bola žurnalistkou aj ja. Pravdou je, že osobné kontakty pomáhajú v tom, že sa môžem s ľuďmi porozprávať oveľa hlbšie a dlhšie ako niekto iný, ale to nezabezpečí, aby nám chodili na tlačovky.

Samozrejme, moja novinárska minulosť mi neuveriteľným spôsobom pomáha v budovaní know-how našej aliancie. Mnohé mimovládky bez skúseností z tejto brandže doplácajú práve na to, že nevedia odhadnúť, čo je pre novinárov dôležité. Napríklad „tajming" správ, schopnosť napísať ich zrozumiteľne, koncipovanie mediálne zaujímavých informácií... Toto nám veľmi pomáha, pretože materiály pripravujeme dobre a tak, aby boli novinármi akceptované.

Naši novinári sú leniví

Je Aliancia Fair-play toľko citovaná, lebo je dobrá, alebo hrá rolu najmä to, že tu viac menej nikto iný kompetentný nie je?

wienk_web_06.jpg(smiech) Ťažká otázka, lebo naozaj to môže byť aj tým, že tu nikto iný nie je. Ale verím, že sme dobrí a potvrdzujú to aj naše výsledky. Samozrejme, že máme aj medzery, stále sa je čo učiť. A tak medializovaní sme možno aj preto, lebo naši novinári sú svojim spôsobom leniví. Strašne často sa mi stáva, že sa vyjadrím k nejakému prípadu konkrétnemu novinárovi a o pár dní mi zavolá päť iných a chcú odpoveď na tú istú otázku. Pre mňa je až zarážajúce, že to v redakciách prechádza. Každý šéfredaktor by mal mať tendenciu tlačiť novinárov do toho, aby sa mu v novinách neopakovali tie isté tváre a aby bol celý príbeh posunutý aj inde. Pre žurnalistov je to však asi pohodlnejšie. Možno je problém aj v tom, že nie každý sa dokáže pre médiá jasne a výstižne vyjadriť o nejakom probléme dvomi vetami. A ako som už spomínala, novinári sú v permanentnom strese, pred uzávierkou je praktickejšie použiť číslo a človeka, ktorého majú overeného.

Poraďte im iné mená.

Napríklad právnici z Via Iuris - Pavol Žilinčík, pomenej je oslovovaný veľmi zaujímavý politológ Lászlo Őllös. Treba ich oslovovať. Ja mám niekedy z našich novinárov pocit, ako keby si ani nenaštudovali problematiku. Nespýtajú sa nič zaujímavé, nevyobracajú ma...

Znamená to, že všetko, čo poviete, nekriticky akceptujú?

Takto som to nemyslela. Skôr tak, že stále existujú novinári, ktorí sú natoľko pohodlní, že mi bežne položia aj otázku, na ktorej odpoveď som už dávala pred pár dňami. A nechcú so mnou príliš polemizovať, lebo často tému nemajú dostatočne naštudovanú.

Nie je všeobecne chybou našich médií, že analytikom na rozdiel od politikov nikto neoponuje? Vždy sa len odcituje ich názor bez adekvátnych protiotázok a masíruje sa ním verejná mienka, ako keby boli neomylní.

Stáva sa, že novinár príde s vlastnou predstavou toho, čo mu mám povedať

Niekedy naozaj mám ten pocit a je to veľká škoda. Novinár by mal polemizovať a hľadať odpoveď vždy. Často sa tiež stáva, že niekto príde s konkrétnou predstavou toho, čo mu mám povedať. On sa vlastne ani nepýta, vopred vie odpoveď. Iní novinári dokonca nahlas povedia, aký názor chcú odo mňa počuť.

Ako na to reagujete?

Na takéto hry jednoducho nepristupujem. Niekedy to vedie aj ku konfliktom, ale to je súčasť vyzrievania tohto prostredia. Občas to v praxi potom vyzerá tak, že názor jediného analytika je prezentovaný ako názor odbornej obce. Už aj mne sa stalo, že niekto za mnou prišiel, ja som mu zodpovedala otázky a na druhý deň to bolo prezentované nie ako môj názor, ale ako názor skupiny odborníkov.

Robí to takto aj Sme?

Na také niečo si nespomínam, ale najväčším prekvapením pre mňa bolo, že najpripravenejšími bývajú novinári z Plus 1 deň. Skoro som odpadla, keď som to zistila. Majú proste naštudovaných najviac vecí. A nie je to len moja skúsenosť, počula som to už od viacerých ľudí, prítomných vo verejnej sfére. Realitou je, že bulvár má lepšie pripravených novinárov ako ostatné médiá.

Vaša aliancia kedysi napadla to, že Mečiar odmieta vysvetliť, ako prišiel k majetku. Tvrdili ste, že zdôvodnenie „Elektru som splatil majetkovými právami svojej manželky", je nedôveryhodné. Tým to však aj skončilo. Ako keby ste okolo každej kauzy urobili rozruch, ale chýba koncovka. Prečo na to už nepoukazujete? Stav vtedy a dnes je úplne rovnaký.

wienk_web_07.jpgPlne s vami súhlasím, malo by to tak byť. Je dokonca strategickou otázkou každej mimovládky, či sa bude priebežne vyjadrovať k jednotlivým kauzám alebo „ťahá" iba jednu. Keby sme sa venovali len Elektre a mlčali pri ostatných veciach, zase by nás kritizovali z opačnej strany. Realitou je, že mimovládky sú finančne poddimenzované, nám sa za posledné dva roky niekoľkokrát stalo, že sme boli tri mesiace bez financií a ľudia pracovali bez nároku na honorár. Treba teda vidieť do zákulisia a pochopiť, že sa nedá robiť všetko. Buď si zvolíte A alebo B.

Okrem toho - my sa snažíme veci doťahovať, ale nie vždy to ide. Na Elektru sme nezabudli a premýšľali sme, ako sa s podobnými problémami vysporiadať. Budúci mesiac spustíme internetový register, v rámci ktorého budeme politikov presviedčať, aby zverejnili svoje majetkové priznania podľa formuláru, ktorý sme pripravili a ktorý je oveľa podrobnejší ako ten, čo zverejňuje parlament. Politici sa už nebudú môcť schovávať za to, že nie je politická vôľa.

Musí vám byť jasné, ako to dopadne.

Neviem, ako to dopadne. Ja som veľký optimista. Budeme stavať na tom, že každý jeden politik musí v občianskej spoločnosti ľuďom povedať, či je ochotný zverejňovať takéto majetkové priznanie a ak nie, prečo. Ak sa do toho zapojí niekoľko politikov, vzniknú tu dve skupiny - ochotná, ktorá sa netají tým, čo má, a tá, ktorá má z toho strach.

Ale veď ľudia vidia, že politici predkladajú „vykostené" majetkové priznania a nedá sa povedať, že by im to prekážalo. Má vôbec spoločnosť o takéto veci záujem?

Pred mesiacom som na jednej konferencii stretla pani, ktorá dvadsať rokov pracuje v britskom parlamente a venuje sa práve tejto otázke. Povedala mi, že tam sa podarilo presadiť reformu majetkových priznaní práve takto. Začali s tým liberáli a ostatní k tomu boli postupne dotlačení. Trvalo to desať rokov. Sme netrpezliví, ak sa pozriete do histórie, zistíte, že všetky veľké zmeny trvali desaťročia. Vývoj nejde dopredu priamočiaro, niekedy sa musí ísť pár krokov dozadu, aby sa potom napredovalo. Mám osobnú teóriu o tom, že spoločnosť má vždy istú kapacitu iba na niečo. My sme tu ešte stále v dozvukoch akéhosi kovbojského obdobia, kedy zrazu mnohí zbohatli a pre ďalších sa to stalo métou. A istý čas potrvá, kým ľudí začne zaujímať aj čosi iné.

Sú politici, s ktorými ste kamarátka?

Nie. Poznám sa s nimi, čo je logické, ale kamaráti nie sme. Tykám si len so Zuzanou Martinákovou, ktorá bola kedysi novinárkou v BBC. Bolo by hlúpe začať si vykať len preto, že zmenila profesiu.

Žalovali vás niekedy politici za to, čo ste medializovali?

Áno, boli také prípady.

Aj ste nejaký súd prehrali?

Nie. Mali sme jeden blížiaci sa súd s pánom Kiňom, ktorý nás zažaloval, ale tesne pred súdom žalobu stiahol. A keby aj nie, neustál by to, lebo sme mali všetky potrebné dokumenty, ktoré sme potrebovali. To je vlastne metóda, ktorou pracujeme - ak ideme s niečím von, máme stopercentnú istotu, že tvrdíme pravdu. Iste, občas sa stávajú maličké chybičky. Ale tie sa stávajú v každej práci. Keď sme na ne prišli, vždy sme sa ospravedlnili.

Aký najväčší omyl ste spravili?

wienk_web_08.jpgMali sme len drobné chybičky. Keď sme napríklad vyšli s kritikou bývalého bratislavského župana Ľuba Romana, že firmy jeho synov dostávajú zákazky z Bratislavského samosprávneho kraja na pohostenie rôznych delegácií a poskytovanie priestorov, vtedy sa župan veľmi ohradil. Je pravdou, že na tlačovke sme prezentovali informáciu, že za peniaze daňových poplatníkov boli kúpené dokonca aj cigarety. Potom sa ukázalo, že to bola káva s rovnakým názvom ako majú cigarety. Za to sme sa ospravedlnili, aj sme zverejnili tlačovú správu v agentúrach. Bola to taká smiešna chyba, ale na podstate toho, čo Bratislava ako kraj robila - že poskytovala zákazky synovi župana bez akýchkoľvek kritérií výberu a nejakej súťaže, to nič nemenilo. Čudovala som sa tiež, ako k informácii na danom úrade pristupovali - čudovali sa, ako to môže byť nejaký problém a prečo to vôbec otvárame.

Angažujete sa aj ohľadne slobodného prístupu k informáciám. Občas sa vyskytujú snahy obmedziť ho. V globále však ide situácia k lepšiemu či k horšiemu?

Ohľadne tohto sme vyhrali aj nejaké súdne spory. Z nášho pohľadu je slobodný prístup k informáciám najdôležitejšou vecou. Situácia sa zmenila najmä psychologicky - keď sme v roku 2002 prvýkrát využili ten zákon na to, aby sme získali informácie z Ministerstva financií o výdavkoch politických strán na kampaň, odmietli nám ich dať s odôvodnením, že ide o osobnú korenšpodenciu medzi stranami a ministerstvom. To bol veľmi zábavný argument.

Ministrom bol Ivan Mikloš?

Áno, bolo to tesne po voľbách 2002. My sme tento prípad dali na súd, jednoznačne sme ho vyhrali a roky rokúce sa nám potom nestalo, aby nám odmietli sprístupniť nejaké informácie, na ktoré sme mali právo. Nielen na tomto ministerstve, ale ani na iných.

Ako je to za tejto vlády?

Situácia sa zvrátila k horšiemu. K omnoho horšiemu. Veľmi nám vyskočil počet odvolaní, ktoré musíme podávať. Je tu citeľný trend k tomu, že súčasná garnitúra nepovažuje za dôležité mať v sebe kultúru akceptácie nároku spoločnosti na informácie. Ešte stále tam prevažuje skrývanie vecí.

Keby sa vašej aliancii podarilo dosiahnuť všetko, o čo bojuje, stratila by zmysel. Nie je to samo o sebe čudné?

Ale nie je taká predstava super? Z môjho osobného hľadiska by bolo lepšie mať pohodlnejší život a robiť veci, ktoré mám rada, ako sa trápiť s kauzami našich politikov. Realitou je, že mimovládkam, ako sme my, sa oveľa ľahšie pracuje vo vypätej situácii. Ťažšie sa robí v tej stabilizovanej, pretože vtedy musíte byť kreatívnejší a odbornejší.

Aká je najsilnejšia stránka Aliancie Fair-play?

To, že sa snažíme k veciam pristupovať poctivo a nehľadáme najľahšie cesty. Máme ľudí, ktorí majú skúsenosti, dobré know-how, sme kreatívni a snažíme sa prichádzať s rôznymi inovatívnymi vecami. A niečomu veríme.

Najväčšia slabina?

Poviem svoje slabosti - keď vidím, že je treba niečo spraviť, mám tendenciu na alianciu nabrať viac vecí, ako sme schopní zvládnuť. Niekedy mi niekto zavolá a ja nemám srdce ho odmietnuť. Okrem toho som príliš veľký idealista a príliš rýchlo sa nechám nadchnúť pre nejaké myšlienky. Našťastie mám kolegov, ktorí ma brzdia a vyvažujú to. Mám tiež tendenciu podceňovať riziká.

Čo sa chystá budúci rok?

Pre rok 2008 chystáme už spomínaný register záujmov, v rámci ktorého by mali politici zverejňovať svoje majetkové pomery. Do popredia tak pôjde ich osobná zodpovednosť. Okrem toho - určite chceme pokračovať vo vzdelávaní budúcich žurnalistov, najmä študentov. Čaká nás tiež strategická porada, pretože práve premýšľame, či sa nám podarí nájsť dostatočnú legitimitu pre naše ďalšie fungovanie. Sme totiž v permanentnej finančnej kríze, nemáme stabilitu a musíme vyriešiť otázku, ako naštartovať rôzne samofinancujúce aktivity. Bude to rok obrovských zmien, aj vnútorných. Chceme zreflektovať rok 2007 a pouvažovať, čo táto spoločnosť z nášho hľadiska potrebuje.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Zuzana Wienk v prepise nič nezmenila. Medzititulky: redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

V pondelok si na SME.sk prečítajte rozhovor s členom Republikovej rady OKS Jurajom Petrovičom.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac
  2. Lokálne nákupy vo VIVO! Markete
  3. Za päť rokov chce mať päť reštaurácií
  4. Zmenia sa Vysoké Tatry na lunapark?
  5. Kedysi ovocie chutilo inak. Rozmanitosť sa zachovala na dedinách
  6. Ťažšie sa vám dýcha? Možno máte vlhký dom
  7. 15 miest v Grécku, na ktoré sú domáci najpyšnejší
  8. Najrýchlejší dopravný prostriedok je bicykel
  9. Novým prezidentom FSOK sa stal Miroslav Kot
  10. Magazín denníka SME: Leto v Čechách a na Morave
  1. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac
  2. Terasa upratovala s Kositom. Čistili Borovicový háj i Pľuvátko
  3. Štart sezóny F1 je za dverami
  4. Predajne Terno a KRAJ znižujú ceny desiatok produktov
  5. Tieto chyby sú pri zateplení fasády najčastejšie
  6. Tesco pomôže ľuďom v núdzi ešte viac
  7. Lokálne nákupy vo VIVO! Markete
  8. Hrdinovia bez potlesku
  9. Odvezte sa Ľadovým expresom spoznávať juh Slovenského raja
  10. Herec a dabér Pavel Soukup: můj test autokamery Mio MiVue 798
  1. Kedysi ovocie chutilo inak. Rozmanitosť sa zachovala na dedinách 18 986
  2. 15 miest v Grécku, na ktoré sú domáci najpyšnejší 17 977
  3. Ťažšie sa vám dýcha? Možno máte vlhký dom 12 871
  4. Za päť rokov chce mať päť reštaurácií 12 505
  5. Tieto chyby sú pri zateplení fasády najčastejšie – vyhnite sa im 10 870
  6. Leto na Slovensku: Mimoriadny 48-stranový magazín týždenníkov MY 10 313
  7. Magazín denníka SME: Leto v Čechách a na Morave 10 214
  8. Južný Cyprus: skvelá dovolenka až do skorej jesene 9 914
  9. Predáva top mäso, varuje pred reťazcami, kvalitu hľadá na farme 8 901
  10. Zmenia sa Vysoké Tatry na lunapark? 8 845
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu