Aké to bolo, preniesť exotickú rozprávku z anglického muzikálu do slovenského?
„Hoci mám už, myslím, dosť skúseností, bolo to náročné, hlavne pre bábky. Ale rozprávku s hudbou mám veľmi rád. Nedávno som si ich spolu vychutnal v Pucciniho Princeznej Turandot, ktorá má základ v starej čínskej rozprávke.“
Ako vnímate Rozprávky z tisíc a jednej noci?
„Odjakživa sa mi zdali skôr pre dospelých ako pre deti. O to viac ma potešilo, že z Ali Babu Angličania urobili soft verziu. Ich príbeh je mäkučký, nie taký krutý, ako ho rozprávala Šeherezáda. Muzika vôbec robí veci lahodnejšími, požívateľnejšími. Po Angličanoch sme si mohli dovoliť zasiahnuť do rozprávky aj my, tak som nabral odvahu.“
Prečo je potrebné pokatolíčtiť arabskú kultúru?
„Chápem to skôr v zmysle podetštiť, občas infantilizovať.
Je to nevyhnutné?
„Na predstavenie prídu deti, ktorým by sme zrejme ťažko vysvetľovali, čo je to Alah. Preto sa ich pýtame, ako sa volá arabský Pánbožko. Možno niekto z nich povie Ježiško, iný Usáma bin Ládin, a niekto možno bude vedieť. Teta v divadle však v každom prípade deťom vysvetlí, že Alah je taký istý pánbožko ako náš a takisto nemá rád zlo. Alebo, že v Bagdade prichádza noc trochu rýchlejšie ako u nás. Alebo, čo znamená kúpiť si otrokyňu.“
Tento prístup vás napĺňa?
„Mne sa týmto spôsobom veľmi dobre vniká do príbehu.
Čo má okrem hudby spoločné detský a dospelácky muzikál?
„Ono je to vždy rozprávka. Všetko, čo je sprevádzané muzikou, je tak trošku sen, hudba akoby robila z vecí nereálny zážitok. Vždy teda rozprávam pomocou slova, hudby, tanca a spevu príbeh, akurát, že niekedy je náročnejší, niekedy jednoduchší. Ale viem, že deti chodia na môj Divotvorný hrniec v Nitre, vydržali aj na Fidlikantovi na streche, niektoré dokonca aj na Kabarete.“
Robíte vlastne z dospelých deti a naopak. Prečo?
„V živote sú veci veľmi zložité a cez hudbu či tanec možno svoj príbeh prežívať jednoduchšie. Možno práve preto sa dá doň aj ľahšie vniknúť a lepšie mu porozumieť.“
