Vydal som sa na ďalšiu cestu vlakom cez Nemecko. V kupé som našiel časopis Železničnej spoločnosti, ktorý rozdávajú zadarmo. Na tretej strane bola mapa, z ktorej som sa dozvedel, že región, do ktorého mierim, bol vyhodnotený ako najmenej atraktívna oblasť v krajine. To nebola informácia, ktorú som potreboval na začiatku deväťhodinového putovania. (Podobný magazín už vznikol aj na Slovensku a je ešte nudnejší. Jediný zaujímavejší materiál bol rozhovor s Milanom Lasicom, v ktorom sa priznal, že nenávidí cestovanie vlakmi.)
Počas prestupu som na nástupišti začul hlásenie: „Pozor, do stanice vchádza párty vlak! Vlak zastaví na desať minút, prosím, nenastupujte!" Očakával som všeobecné vzrušenie cestujúcich, ale nikto nič, každý sa tváril: „Ach, bože, zasa ďalší párty vlak!" No ja som bol nedočkavý. Predstavil som si, že by som doma o jedenástej ráno počul: „Prosím, pozor! Do stanice Kysak prichádza vlak, v ktorom sa žúruje. Opakujem..." Myslím si, že by tam nezostal kameň na kameni.
Skôr než som párty vlak uvidel, počul som ho. Disko rytmus burácal väčšmi ako vagóny na koľajach. Predpokladal som, že je vnútri banda tínedžerov mieriacich na techno festival, ale keď sa otvorili zarosené okná, von sa vynorili hlavy generácie 50+ a krígle. Opitým pasažierom vôbec neprekážalo, ako apaticky vnímam ich eufóriu. Ťažko však nachádzam slová, keď na mňa niekto huláka, že som chudák, ktorý musí ísť do roboty a nezažije „najsuper" víkend so ženskými z bavorskej dedinky.
Keď som si konečne znova sadol do (normálneho) vlaku, zmeravel som pri pohľade na monitor počítača, ktorý mal zapnutý cestujúci predo mnou. Ten človek pozerá porno? Žena v latexovej podprsenke sa líškala polonahému chlapcovi. Zvuk som nepočul, lebo muž mal, samozrejme, slúchadlá. Nakukol som mu cez plece. Na obale DVD som uvidel nápis: Tannhäuser! Ľutoval som, že som si na cestu nekúpil Wagnerov Súmrak bohov - deväť hodín by ubehlo ako nič.
Už som sa tešil, ako vtipne opäť skomolia moje priezvisko na televízore v hotelovej izbe. Personalizované uvítanie je móda. Väčšinou si prečítam niečo ako „Dobrý večer, MICHAL HVORECK8Y5" alebo „Srdečne Vás vítame, MICHAL HORECK%%". Softvér totiž nerozpoznáva slovenské Ý.
Tentoraz ma uvítal nápis: „Vitajte, MICHAL HULOVA!" a moju pražskú kamarátku, autorku Petru Hůlovú, v jej izbe nazvali „PETRA HVORECK#@ &". Recepčná zrejme do práce pricestovala párty vlakom.
