Zoltán Rédey si pre svoju vedeckú tvorbu vyberá evidentné hodnoty našej literatúry a spracúva ich veľmi kvalitne a zaujímavo. V kalligramovskej edícii Váhy vychádzajú portréty našich významných literátov a Ján Ondruš k nim patrí tiež.
Ján Ondruš (1932 – 2000), tento „solitér v básnickej tvorbe i v živote vôbec“, mal neuveriteľne ťažký osud. V slovenskej literatúre ho nie vždy ocenili, a často ho vytláčali na jej okraj.
Po roku 1989 vyšli výbery z jeho diela v niekoľkých krajinách, o jeho tvorbe bol dokonca i medzinárodný seminár a v roku 1994 ho Milan Hamada navrhol na Nobelovu cenu za literatúru.
Tie uznania už však prišli možno neskoro. Ondruš akoby rezignoval na všetko okolo seba, okrem svojich veršov, vytvoril si vlastný svet, tematizoval svoj problém samoty: „Jedným z najvýraznejších tematických okruhov i rozhodujúcich celoživotných existenciálnych skúseností Jána Ondruša je samota. Podáva neobyčajne autentické a originálne básnické svedectvo o vlastnej samote a jej prežívaní,“ píše Rédey.
Hovorí, že bez problému samoty by bola „ondrušovská ars poetica nemysliteľná“. Za obdobie formovania vlastnej poetiky a básnického sveta pokladá desať básní, ktoré Ondruš publikoval v roku 1956 v Mladej tvorbe. Rédey uchopil Ondruša v tejto monografii predovšetkým interpretačne, z pozície toho, že za umelca hovorí najmä jeho dielo, a nie životný príbeh.
O Ondrušových básnických knihách píše v chronologickej postupnosti ich vzniku a vydávania. Neprehliada ani úsilie básnikovho brata Miloša o zmapovanie biografie, čo v monografii aj materiálovo, ale nezáväzne využíva. Dobový kontext (najmä 50. a 60. roky) rozvinul do detailov, a tak sa dočítame, aký bol vzťah medzi Ondrušom a Válkom, o spojivách a odlišnostiach medzi Ondrušom a konkretistami (trnavskou skupinou).
Rédey kvalitou a rozsahom tejto knihy potvrdzuje, že Ondrušova poézia je pre interpretátorov objektom priam bez konca. Sám ju veľmi dôkladne tlmočí a svojou precíznosťou pri rozboroch, tvrdeniach a úvahách dokazuje, že pri básni treba postáť.
Sleduje i Ondrušovu vlastnú autorskú sebareflexiu, to, ako vnímal svoju tvorbu a seba ako básnika.
Dozvieme sa aj také smutné zaujímavosti, že Ondrušovi prvú zbierku Vajíčko v roku 1958 vrátili z vydavateľstva bez odôvodnenia a on ju potom spálil. Oficiálnym debutom sa tak stal Šialený mesiac (Kraskova cena 1965). Tiež sa dočítame, ktorá kniha nemala ohlas (ani jednu recenziu či kritiku) a čo mu v roku 1983 neakceptovali.
Zoltán Rédey: Ján Ondruš Kalligram Bratislava
Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)
