Vyzeralo to, že sa tento rok nepredvedieme. Programový riaditeľ Peter Nágel už skladal súťaž Medzinárodného filmového festivalu Bratislava bez slovenských filmov.
Keď však uvidel Polčas rozpadu režiséra Vlada Fischera, už to zrazu neplatilo. Kompletná verzia to síce ešte nebola, do zoznamu ho však pripísal rád - a bez pochybností.
„Už sme mali zopár slovenských filmov v súťaži, a nie pri všetkých som bol presvedčený, či do nej patria. A pamätám si, že mi nebolo príjemné, keď sa ma potom porotcovia pýtali, prečo som ich tam zaradil. Lenže ak za rok vznikne iba jeden hraný film, vždy je to otázka väčšieho či menšieho kompromisu. Pri Polčase rozpadu nemám pocit, že by do tohtoročnej konkurencie nepatril. Ani ten najmenší, preto som ho pustil. Porotcovia i diváci budú mať možno iný názor, o tom sú však festivaly,“ hovorí Nágel.
Až taký neslovenský
Polčas rozpadu je príbehom o krízach vo vzťahu, hrá v ňom Iva Janžurová, Táňa Pauhofová a Ján Kroner. Keď o ňom Peter Nágel rozpráva, použije celkom zvláštny prívlastok. „Je až taký neslovenský. Teda, nie typicky slovenský. Mohol by sa odohrávať v Prahe, vo Varšave, je minimálne stredoeurópsky. Je ľahký a úžasne moderný. Herci sú v ňom prirodzení, hrajú normálne, nie o život.“
Fischerov film by vraj mohol dopadnúť lepšie ako nedávno Hřebejkova Kráska v nesnázích alebo Svěrákove Vratné lahve. Tie boli síce divácky mimoriadne obľúbené, na festivale v Karlových Varoch však zvlášť špeciálne nepôsobili. Polčas rozpadu by nemal byť ako najnovší Tarantino, na ktorý sa v Cannes čakalo dva dni pred kinom, a potom svojou úrovňou poriadne naštval. A nemal by byť ani z kategórie experimentálnych a ambicióznych filmov, ktoré sa zas hodia iba na festival.
Stihnúť to
Aký je Polčas rozpadu, však neuvidíme skôr ako prvý deň bratislavského festivalu. Ešte ani dnes nie je jeho kópia hotová. „Kedysi v auguste som čítal, že režisér dokončil nakrúcanie, a že producenti by chceli film odpremiérovať na našom festivale. Pripadalo mi to ako dobrý nezmysel. Vieme predsa, aké odysey sa pri dokončovaní filmov u nás dejú,“ vraví Nágel.
Dnes vidí, že sa to stihnúť dá. Aj keď do tej dokončovacej paniky sám trochu prispel. „Producentom som povedal, že film beriem, a že ho chcem dokonca aj do súťaže. S tým nepočítali a hneď som aj videl, ako im na tvári vystúpil pot. Pre nich to totiž znamenalo, že musia rýchlo vyrobiť aj anglické titulky.“
Nágel vraví, že na začiatok festivalu by mal byť film už na mieste a pripravený. Producenti majú vraj dokonca jeden deň rezervu. „Snáď sa nebudeme hrať na festival v Cannes. Tam si úvodný film My Blueberry Nights so sebou niesol Wong Kar Wai a policajti museli spraviť kordón, aby to stihol.“
Konkurencia je prichystaná
Zvyšných pätnásť filmov v súťaži má už zabezpečených tiež, aj keď aj s nimi bolo to šialenstvo podobné. Dnes sa už ani filmy debutantov nezháňajú ľahko. Ak sú výnimočné, zvyčajne po nich okamžite skočí veľký svetový majiteľ práv a začínajú byť neprístupné. Dohadovanie s nimi je ako hra a v nej rozhoduje diplomacia, stratégia, neodbytnosť, rozmary alebo aj momentálne nálada.
Ktovie, čo povie Vlado Fischer, ale napriek tomu bude v súťaži takmer všetko, čo si Peter Nágel želal. Bude tam najlepší britský debut roka Control. Estónsky film Jesenný bál dostal cenu v Benátkach, izraelské Medúzy sa stali najlepším debutom v Cannes, napríklad. Dokonca z Cannes by sa do bratislavskej súťaže mohol dostať aj víťazný film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni, pretože je iba druhým filmom režiséra Cristiana Mungiua. Nágel hovorí: „To už by sa mi však zdalo trochu veľa.“
Festival sa začína 30. novembra.
