rala so svojou známou, opretou o pult hneď vedľa pokladne. Podarilo sa mi tak vypočuť si jej monológ:
„...veď som ti už minule vravela, že je to tu strašné. Ten ..., veď vieš, neustále nás do niečoho naháňa. Predstav si, že v pondelok sme museli ísť poupratovať oddelenie s odevami. Chápeš to? Veď mám obsluhovať pokladnicu. Máme málo zamestnancov, tak sa snaží látať, ako vie. A včera došiel za nami, aby sme šli pozbierať košíky. Ale som mu povedala, že nikam nejdem! Veď do potravín musíme mať zdravotné preukazy. A ja žiaden nemám. A si predstav, že o chvíľu došiel a doniesol mi zdravotný preukaz na moje meno aj s dátumom prehliadky!!! No to mu hneď vravím, že nikam nejdem, nie je to moje, viem predsa, kedy som bola u lekára...”
Autor: Miroslava Sčensná
