Poslucháreň bola plná. Únikové východy sledovala jastrabím zrakom súdružka docentka. Prezenčka kolovala. Prednáška z marxistickej filozofie, familárnej zvanej „mafia“, bola povinná.
Sedeli približne v strede - ako vždy spolu – „traja mušketieri“. Nepočúvali, tak ako väčšina. To, o čom sa bavili, nebolo nič prevratné, ba ani podvratné. Lenivo klábosili. Súdružka docentka už nemohla nereagovať na vzrastajúci hluk v posluchárni.
„Veď dávajte pozor,“ začala neúspešne. Nič sa nezmenilo. Nahnevane sa otočila. V jej zornom poli trčal Athos.
„Súdruh, keď sa tam bavíte, povedzte mi, ako vám bude marxistická filozofia pomáhať vo vašej budúcej práci socialistického lekára?“ oslovila ho priamo.
Athos sa vztýčil do svojej plnej výšky a naštvaný vyrušením zavrčal: „Vôbec.“
Súdružka docentka očervenela. „To nemyslíte vážne.“ Vyadrenalínovaný Athos napodiv pokračoval: „Myslím.“ Poslucháreň stíchla. To už začínalo byť zaujímavé. Minimálne farebné zmeny vytočenej docentky auditórium zaujali. „Myslí si to ešte niekto?!“
Athosovi došlo, ako prestrelil, ale „jeden za všetkých, všetci za jedného“ vyskočil Porthos: „Prečo by mi nejaká filozofia mala pomáhať v práci lekára??? V tom mi snáď budú pomáhať vedecké poznatky a nie filozofovanie!“
Docentka už nezúrila. „Tak za toto bezpečne tento ročník neukončíte, vy dvaja,“ povedala úplne pokojne. Aramis mal zjavne červeno pred očami, lebo namiesto zalezenia pod stôl vyrazil do útoku.
„Súdružka docentka, ale veď nie sme v Číne, kde aj holičovi pomáhali Maove spisy k vylepšeniu jeho práce. Možno k všeobecnému vzdelaniu patrí aj marxistická filozofia, ale liečiť podľa nej nebudeme...“
Poslucháreň bola tichá a sústredená. „Nadnes končíme,“ uzavrela to docentka a odkráčala.
Traja mušketieri zdesene pozerali jeden na druhého. „Tak, a sme v prdeli,“ začal Porthos. „Možno nás nepozná, veď sa ani neopýtala na mená,“ nádejal sa Aramis. „No, to nepochybne,“ vzdychol Athos, „lebo takých troch, ako sme my, je tu 300, že.....“
„Šmárja, to bude prúser,“ pomaly sa Porthosovi tlačili slzy do očí, „môžu nás za takú kravinu vyraziť???“
Athos v role vodcu ukončil diskusiu: „Neriešme, uvidíme. V najhoršom prípade to do roka padne a doštudujeme potom.“
Dva týždne sa potichu klepali. Napodiv, nič sa nestalo.
Až keď si prvého decembra dávali vyškrtnúť z indexov skúšku z marxistickej filozofie, definitívne im odľahlo.
Porthosove deti 18 rokov potom absolútne nechápu pointu tejto príhody.
Super.
Autor: Zuzana Šubová
