Ktovie, či je to pre ten dátum narodenia, ale čokoľvek späté s novembrom '89 ma vždy fascinovalo. Keď som bol menší, bolo mi ľúto, že moji rodičia nestáli priamo pod tribúnami na námestiach, že ich kľúče viseli doma na vešiaku, že nepísali do prvých novín, ktoré iní moji dnešní známi pripravovali vo vlastnej obývačke. Teraz som starší a traumu z toho nemám. Iná vec však pretrvala. Zimomriavky pri pohľade na tých ľudí, na tie masy, ktoré prišli. Na námestiach nedávali zadarmo párky, guláš ani pivo. Z tribún nekričal Jožo Pročko. Popierajúc všetky poznávacie znaky Slovákov, tí ľudia prekonali nepohodlnosť zimy aj strach zo štátnych orgánov a prišli, aby sa spojili pre dobrú vec.
Kdekto bude tej revolúcii zazlievať, že sa po nej roztrhlo vrece s chytrákmi, ktorí ju využili sami pre seba. Budú jej vyčítať Mečiara či Rezeša, budú sa smiať z metafor o slobode od Budaja či Kňažka a z „utvorených koridorov“.
Nikto sa tej revolúcii nepoďakuje za to, že dnes nasadne do auta, vybehne na nákupy do Parndorfu, cez leto sa zo dňa na deň rozhodne a bez problémov sa vyberie na dovolenku do Španielska či Talianska. Nikto sa tej revolúcii nepoďakuje za malý obchod či dielňu, kde je sám sebe pánom. Za to, že môže ísť na univerzitu, ktorú si vyberie, za možnosť kariérneho rastu vo firme alebo za to, že môže deti poslať študovať do Anglicka či USA, a nie iba do Moskvy.
Nikomu nebudem odporovať, že revolúcia nemala len svetlé stránky. Jeden podstatný výsledok však mala. Slobodný dnešok. Keď sa ozve Sľúbili sme si lásku alebo Anděl, vždy pocítim také to čudné chvenie, hoci som tú atmosféru nezažil.
Som teraz v Mexiku. Tu si pripomínajú svoju revolúciu výzdobou celých miest, všade vidíte vlajky, obrázky „hrdinov revolúcie“, ktorí sa tajne stretávali a paktovali, kde a ako zaútočia, aby boli slobodní. Spomeniem si na Slovensko.
Mohli by sme si pripomínať našich „hrdinov revolúcie“. Tých, čo sa prví postavili na tribúny vediac, že ak to vypáli zle, budú prví na odstrel. Tých, čo doma v obývačke skladali noviny, ktoré potom putovali na námestiach do tisícok rúk.
Ja, keď ide o našu revolúciu, cítim národnú hrdosť. Keďže som ju sám nezažil, fascinuje ma všetko okolo nej. Buďme radi, že máme možno jedinú revolúciu na svete, ktorá sa zaobišla bez jediného výstrelu.
Keď tu v Mexiku rozprávam vysokoškolsky vzdelaným a váženým ľuďom o nenásilnej revolúcii, ktorá oslobodila národ od neslobody, väčšina iba nechápavo pokyvuje hlavami, ako je to vôbec možné. Potom je iná skupina. Tí, hneď, ako zistia, odkiaľ som, pýtajú sa: „Vysvetli mi, ako je to možné, že vy ste mali tú revolúciu úplne bez násilia? Mne to totiž pripadá úplne neuveriteľné.“
Nám Slovákom to neuveriteľné nepripadá. My to máme na háku. Vlastne, máme ďalší voľný deň v roku.
Autor: Patrik Polonec
