„Biederman, nie je to nejaký Žid?“ opýta sa Hitler a vzápätí sa sám zahriakne, „hlúposť, to je predsa historické obdobie!“ To je jedna z typických replík najnovšej hry Arnošta Goldflama. Zhodou okolností mala premiéru práve v ten istý večer, keď sa „staronacionalistickí mladí českí neonacisti“ usilovali vtrhnúť do židovskej štvrte Prahy v deň výročia pogromovej Krištáľovej noci.
¶Štrikovaná idea
Arnošt Godflam, jeden zo zakladateľov HaDivadla, je český židovský spisovateľ, dramatik, režisér a herec, ktorý má nos na historické paradoxy. Už v prvom zo šiestich obrazov svojej hry zosnuje na výsosť paradoxné stretnutie na hlavnej stanici v Brne, kde na začiatku minulého storočia na seba narazia mladí muži Hitler a Stalin, a popri nich malý chlapček – nedávno zosnulý maďarsko-americko-nemecký divadelník Georg Tabori (jeho sarkastická groteska Mein Kampf, uvedená v deväťdesiatych rokoch aj v SND, Goldflama inšpirovala).
Hitler smeruje cez Brno na prijímacie skúšky do Viedne na Akadémiu výtvarných umení, ilegálny revolucionár Stalin na rokovanie do Zürichu a Tabori hľadá otca, ktorému sa stratil cestou do Budapešti. V debate na peróne sa dospelí muži rýchlo zblížia a Stalin Hitlera nadchne pre ideu antisemitizmu.
Hneď v ďalšom obraze vidíme už vodcu nemeckej ríše Hitlera s Evou Braunovou v domáckej idyle nad bábovkou, ktorú im darovali verní súdruhovia z SS. Eva svojmu druhovi pri rozhovore pletie čiapočku z vybranej vlny tatranských oviec – mäkučkej, hebučkej a požehnanej samotným Tisom, ktorú dostali od vďačných žien zo slovenského štátu. Idylický obraz podfarbuje Heydrich hrou na husliach.
V treťom obraze sa Hitler rozhodne napísať ďalšie významné dielo Mein Witz a popri tom sa teší na zdravé „české selky“, ktoré mu o chvíľu privedú na oplodnenie. A tak ďalej, až kým führer v berlínskom bunkri pod paľbou sovietskych kaťuší otrávi Goebbelsa, Himmlera a Göringa a utečie s Evou do Južnej Ameriky.
Brnkanie nakabaretný nerv
V poslednom – a najidylickejšom – obraze stretáme Hitlera v juhoamerickom exile. Je úspešným maliarom krajiniek; verná Eva už je na pravde Božej, a tak Adolf Esperanza Muňoz (tak sa teraz führer volá) žije s vášnivou miešankou a bujná idyla vrcholí vo víre tanga, ohňostroja a pestrofarebného karnevalu.
Hra je inscenovaná s porozumením pre autorovu grotesknú štylizáciu a kabaretný nerv. Najmä dvaja herci – predstaviteľ Hitlera Petr Jeništa a Jana Plodková ako Eva Braunová – sú vynikajúci. Bizarná kombinácia meštiackej domáckosti a beštiálnej ideológie je strhujúca. Jeništa sa neuchýlil k lacnej imitácii a paródii fašistického diktátora, pod kŕčovitým úškľabkom narcistického fanatika pulzuje bes ničenia, velikášske plány o premene sveta sa snúbia s tými najbanálnejšími starosťami i radosťami (osobitne pôsobivá je „inaugurácia“ Hitlerovho verného vlčiaka Blondiho za führerovho nástupcu). V Plodkovej Eve Braunovej sa snúbi perverzná erotika so štrikovaním a úsporným vyváraním vegetariánskej stravy pre manžela. Ich idylické rozhovory zároveň mrazia aj vyvolávajú salvy smiechu.
Nečakaná súvislosť
Inscenácia sa nekončí Goldflamovým veľkolepým obrazom karnevalu, kde v rytme tanga radostne víri masový vrah. Bujarý, no zároveň trpký happy-end inscenátori nahradili montážou známych dokumentárnych filmových záberov z Hitlerovej kariéry i jeho konca. Didaktický záver tak „láme“ grotesku do morality. Pričom happyendový Goldflamov záver sa mi vidí omnoho tragickejší než pohľad na zuhoľnatenú mŕtvolu masového vraha. V súvislosti s tým, čo sa dialo v ten istý večer v Prahe, to malo nečakanú súvislosť.
Arnošt Goldflam: Doma u Hitlerů
Réžia: HaDi, úprava textu a dramaturgia: Luboš Balák, scéna: Marián Amsler, Luboš Balák, kostýmy: Kateřina Kumhalová
Svetová premiéra 10.novembra 2007 v HaDivadle v Brne