Olomoučan Václav Burian (1959) sa konečne stal básnikom de iure. Doteraz bol ním totiž len de facto – nedávno mu vyšla dlho odkladaná i dlho očakávaná, debutová zbierka poézie.
Doteraz sme si Václava Buriana škatuľkovali ako renomovaného prekladateľa z poľštiny (Milosz, Szymborska, Michnik, Stasiuk, Krynicki...), ako laureáta najvyššieho poľského vyznamenania Za zásluhy o poľskú kultúru, nositeľa Ceny Ferdinanda Peroutku, dlhoročného novinára – v súčasnosti redaktora dvojmesačníka Listy.
Ak Petr Borkovec v doslove píše o „pradávnej Burianovej cudnosti pri publikovaní poézie“, treba hneď dodať, že autorova básnická tvorba si takýto epiteton nezaslúžila, ako čoskoro vyplynie z predložených príkladov. Na druhej strane sa spomínaná cudnosť podistým spolupodieľa na fakte, že máme do činenia s naozaj zrelým debutom.
Päťdesiat básní, ktoré vznikali v oblúku viac ako desaťročia, tvorí vzácne vyrovnaný a jednotný celok, hoci autor sprostredkúva hneď tri základné polohy svojho básnického Ja.
Po prvé: výrazný lyrizmus krátkych, subjektívne ladených, intímnych básní často len s rýmovými asonanciami alebo gramatickými rýmami.
Po druhé: cestopisné reflexie našich malých a veľkých dejín (aj v literatúre) s rytmicky maximálne uvoľneným veršom, pripomínajúce básnické črty.
Po tretie: úsporne, stroho glosujúce básne, ktoré sú blízkymi či vzdialenými príbuznými aforizmov a gnóm. To, čo knižku napriek tomu drží „pohromade“, je všadeprítomné, nebývalé autorské zaujatie básňou, „návraty“ niektorých motívov, včasné vyrovnávanie rytmickej nerovnováhy a citlivá kombinácia všetkých troch stavebných princípov.
Takto koncipovaná knižka (autor sa zriekol členenia podľa kapitol, ba často i názvov jednotlivých básní) nie je rekreačnou lektúrou, vnímavých čitateľov však odmení. Bohatou metaforickosťou básnického jazyka („nad vlnami asfaltu ... hejno holubů, kteří ustupují před stínem“), zaujímavými myšlienkovými východiskami („lžu tedy o vodě a mlčím o krvi“) alebo tematizovaním spoločenského a politického („v čase umlklých kazatelů a nevýmluvných symbolů, neřešitelných jinotajů a vzdálených přátel“).
Aj Blankyt půlnoci si zachováva určitú cudnosť. Listujúc si v tejto útlej knižke, spomenul som si na báseň Kameň, ktorej autorom je dnes už veľký Nemec Wolf Wondratschek: „Keď spím, nepúšťam ho a namýšľam si, že som ho šlohla. Inak je taký ako ja, ibaže silnejší. Zabávame sa, to hej, no nerozprávame sa pri tom. Môj kameň vie tak ako ja neúnavne mlčať.“
Zberateľ starých kameňov Václav Burian konečne prehovoril ako básnik knižkou básní. Niekoľkými slovami. Už len aby takto neúnavne hovoril aj naďalej...
Václav Burian: Blankyt půlnoci.
Host Brno 2007.
Autor: Marián Hatala (Autor je spisovateľ)
