Znamenalo to navštíviť počas leta 2007 okrem Bienále Benátky aj veľtrh Art 38 v Bazileji, Docuenta 12 v Kasseli a prehliadku Sochárske projekty v Münsteri.
Organizátori si uvedomili, že divák, ktorý hľadá umelecký zážitok na výstavách aktuálneho výtvarného diania, respektíve toho, čo kurátori za aktuálne považujú, je jedinečný a potrebuje zvýšenú pozornosť. Mysli zmyslami, cíť mysľou (Think with the Senses, Feel with Mind) bolo názvom i výzvou bienále, s podtitulom Umenie v prítomnosti (Art in the Present).
Jeho riaditeľ a kurátor Robert Storr, prvý kritik umenia z USA, ktorý túto funkciu vo viac ako storočnej histórii podujatia získal, naplnil výzvu adresovanú súčasnému svetu.
Ako tkanina
Jeho rola nebola ľahká: v rozmerných priestoroch pôvodného talianskeho pavilónu v Giardini aj v obrovských halách Arzenálu prezentoval výber z tvorby umelcov celého sveta, pričom nevynechal ani významné osobnosti, ani autorov tvoriacich mimo euroamerického kontextu, z krajín považovaných za kultúrne marginálne.
Kompletizoval globálny prehľad toho, čo podľa neho výtvarne najsugestívnejšie vyjadruje súčasnosť, a tak dopovedal panorámu expozícií národných pavilónov. Odmietol abstrahované členenie problematiky do vyhranených štýlov. Naopak, prirovnávajúc výtvarné umenie k tkanine s rozstrapkanými okrajmi, akceptoval aj tie autorské programy, ktoré sa dajú len ťažko zaradiť do výstav koncipovaných prísne teoreticky, a preto často ostávajú bokom.
Protirečivosť sveta
K slovu sa dostali nezávislí umelci Afriky a čierny kontinent mal aj svoj samostatný výstavný priestor, napríklad Chéri Samba. Aj u nás je známy z projektu Rezonancie. Jeho mnohofigurálne naratívne výjavy adresujú výčitky politickým elitám za genocídy.
Ďalší, neznámi či málo známi autori z Argentíny, Mexika, Brazílie, Kolumbie, Maroka, Nikaraguy, Indie, Palestíny, Ruska i z bývalých socialistických republík Rumunska, Bulharska, dokonca Srbska, dotvárali názorovo pluralitnú panorámu. Tradične nechýbali umelci z Číny, ktorí dopĺňali prezentáciu japonských, austrálskych a juhokórejských autorov.
Spoločným menovateľom väčšiny prác bolo zaujatie protirečivosťou súčasného sveta: ľahostajnosť absentovala. Mnohé sa vyjadrovali k jeho traumám a poukazovali na všadeprítomnosť vojny, biedy a smrti.
Expozícia však prezentovala aj tvorbu autorov, ktorí vidia svet inak a teší ich jeho radostný chaos. Dopĺňali ju kolekcie viacerých významných autorských, zväčša ešte žijúcich osobností, ktoré zažiarili v minulých desaťročiach, no niektoré sú už dlho mimo záujem významných kurátorov. Ich tvorbu považujú za neaktuálnu, muzeálnu hodnotu. (Napríklad Ellsworth Kelly, Robert Ryman, Sol LeWitt, Sigmar Polke, Valie Export.)
Francúzsky pavilón
Národné pavilóny vnímali tému bienále ako zmysluplnú výzvu: mnohé z nich prezentovali tvorbu autorov, ktorým je blízka sociálna či protivojnová tematika, i téma smrti. K nej sa upla aj dokonalosťou presvedčivá inštalácia Ireny Jůzovej s názvom Kolekcia - Série v českom a slovenskom pavilóne (na snímke autorky).
Okrem španielskej expozície Kúsky raja (Paradiso Spezzato alebo Paraiso Fragmentado) viacerých autorov postavenej na médiách fotografie a videoinštalácií, zaujal najmä francúzsky pavilón. Sophie Calle. Presvedčila, že aj rozprávanie osobného príbehu je zmysluplná, ak je v jej výsledku koncentrovaný nielen výtvarný talent a čas, ktorý mu venovala, ale aj pozornosť k výpovediam iných, ktorí nimi potvrdzujú hodnotovú orientáciu našich životov.
Pre frankofónneho diváka sa v jej projekte, kde kombinovala fotografie s videoprezentáciami prednesu, spevu, i tanca s osobnou korešpondenciou, odbornými stanoviskami a literárnymi textami otvárali nekonečné možnosti čítania samotného diela i dejín kultúry komunikácie a medziľudských vzťahov.
Autor: Zuzana Bartošová (Autorka je historička a kritička umenia, pracuje v Ústave dejín umenia SAV)
