Ak sa v najbližšom roku len raz chystáte do bratislavskej opery, tak si vyberte Pucciniho Madama Butterfly. V tom prípade je nádej, že sa ešte niekedy vrátite. Réžie sa ujal Peter Konwitschny, respektíve jeho asistenti, pretože tento slávny tvorca opäť prišiel len oprášiť svoje pôvodné predstavenie z roku 1992 z rakúskeho Grazu. Nedávno u nás uviedol svoju obnovenú verziu Eugena Onegina, no ruku na srdce, stavať dramaturgiu našej prvej scény na takýchto „prerábkach" nie je bohvieaké terno. Navyše počas prvého dejstva som si myslel, že šlo o vyhodené peniaze, pretože to by rovnako inovatívne zrežíroval aj Vladimír Palko, len by tam nepremietol čierno-bielu ázijskú nahotinku. Nebyť prvotriedneho hudobného naštudovania, už by som vo vrecku lovil číslo zo šatne, alebo tradične zavrel oči a do konca len počúval, ako to robievam na Bednárikových detských produkciách pre dospelých.
Lenže potom prišlo druhé a tretie dejstvo, jeden z najsilnejších zážitkov, aké sa v našich divadlách dajú precítiť. Spôsobuje to najmä vedenie hercov, ktoré je až šialene precízne a v SND úplne nezvyčajné. Slovenský operný herec sa donedávna predovšetkým trblietal v nemotornom zlatom kostýme, infantilne rozpínal ruky a podľa žánru buď mračil čelo, alebo sa nezmyselne usmieval. Ukázalo sa, že pri správnej príprave dokáže predviesť aj autentickú drámu, ktorá poskytuje zriedkavú katarziu.
Príbeh Madama Butterfly, napísaný roku 1900, je banálny, politicky nekorektný a v niečom až trochu fašistický, ale predovšetkým jednoduchý a nesmierne silný. História mu na zvláštnosti iba pridáva - odohráva sa v meste Nagasaki, ktoré neskôr atómová bomba takmer zmietla zo zemského povrchu a Američania v ňom vystupujú ako nezodpovední svetoví kolonizátori. V ére, keď si môžete kadejakú Natašu alebo Čo-Čo-San objednať na internete za päťsto eur, vyznieva legálne kupčenie s japonskými nevestami skoro ako romantická rozprávka. Dodnes si tisícky sexturistov myslia, že milovanie s Thajčankami musí byť automaticky lepšie. Puccini, Timbaland svojej doby, správne odhadol nadčasovosť úspešnej divadelnej hry a vybojoval pre seba autorské práva.
Nesmrteľnou však operu Madama Butterfly nerobia exotické kulisy, ale sprostredkovanie neopísateľnej hrôzy, ktorú dokáže spôsobiť stratená, zradená láska. Ten účinok sa ani nedá vypovedať. Svedčí o tom aj legendárny dialóg z kľúčovej scény stretnutia prekliatej dvojice: „Pozná bohyňa tie slová, ktoré ukoja horúcu vášeň? Pozná, ale nechce ich vyriecť, od strachu, že by umrela."