BRATISLAVA. Rozlúčil sa štýlovo. Bonmotom, akých tento chlapík s buldočou povahou za deväť rokov existencie Svetovej antidopingovej agentúry vypustil desiatky. „Urobil som na tomto poste pre olympijské hnutie viac, než keby som odovzdával stužky a bozkával mladých ako prezident Medzinárodného olympijského výboru,“ povedal 65-ročný Kanaďan Richard W. Pound v čerstvom rozhovore pre Reuters.
Zrod Svetovej antidopingovej agentúry v poslednom roku s jednotkou na začiatku sprevádzala skepsa. Budú to vyhodené peniaze, prorokoval vo februári 1999 na prvej Svetovej konferencii o dopingu v športe v Lausanne riaditeľ antidrogového úradu Bieleho domu Barry McCaffrey.
Neboli. V predvečer tretej konferencie, ktorú od štvrtka do soboty hostí Madrid, si opodstatnenosť agentúry netrúfa nik spochybniť ani omylom. Tých, ktorých Poundov odchod po troch trojročných funkčných obdobiach poteší, je však dosť. Zvlášť medzi hriešnikmi.
„Keby ma prestali kritizovať, potvrdzovalo by to, že moja robota nemá zmysel,“ povedal vlani pre BBC. Nedávno v britskom Telegraphe v článku s názvom Robiť si nepriateľov je súčasť môjho džobu, vyhlásil: „Som šťastný, že ma poznajú moji nepriatelia.“
Len nie Samaranch
Na čelo agentúry, ktorú založili ruka v ruke Medzinárodný olympijský výbor a vlády krajín sveta, sa chcel nanominovať Juan Antonio Samaranch. Pre Španiela, ktorý na rok 2001 ohlásil odchod z postu šéfa MOV po 21 rokoch, to mala byť funkcia na penziu. Svetové veľmoci nemali protikandidáta, ba ani dohodu o finančnej podpore agentúry, ale hravo sa zhodli, že ktokoľvek iný, len nie Samaranch.
Mazaný markíz s povesťou Francovho prisluhovača v mladíckom a veľvyslaneckými skúsenosťami z Moskvy za Brežnevových čias v zrelom veku im napokon podhodil svojho pobočníka: kanadského podpredsedu MOV Richarda W. Pounda. Montrealského právnika posielal vždy tam, kde horelo. Keď bolo treba naplniť kasu, vyjednával s televíziami a následne chystal program „nových zdrojov financovania“. Len čo sa prevalil korupčný škandál okolo voľby dejiska ZOH 2002, postavil ho na čelo vyšetrovacej komisie.
„Vezmem tento úrad, ale len na rok, kým sa Svetová antidopingová agentúra rozbehne,“ oznámil Pound naznačujúc, že má vyššie ambície, ako sa stať Samaranchovým nástupcom. Stvrdol v ňom deväť rokov. Vo voľbách prezidenta MOV totiž pohorel. Prehral nielen s belgickým lekárom Roggem, ale aj s Kórejčanom Kimom, ktorého doma odsúdili za korupciu. „Nie som veľmi voliteľná osoba,“ priznáva s odstupom.
Uveril len raz: Johnsonovi
Bývalý skvelý plavec, finalista krauliarskej stovky na rímskej olympiáde 1960, vedel veľa o práve aj o olympizme a najmä biznise s ním spojenom. O dopingu však takmer nič.
Len toľko, čo sa stihol naučiť na prípade krajana, šprintéra Bena Johnsona, ktorý mu na soulskej olympiáde 1988 po prepuknutí škandálu do očí klamal, že nič zakázané nevzal a - on mu uveril a obhajoval ho. Neskôr Johnsona na dopingu nachytali znova a dostal doživotný dištanc.
To Pounda poznačilo. Odvtedy žiadnemu z podozrivých neverí. „Doping je organizovaný podvod,“ tvrdí a dodáva: „Títo ľudia poznajú pravidlá, ale v 99,9 percenta prípadov ich hovno zaujímajú.“ A na 99,9 percenta má, žiaľ, pravdu.
Pápežov britký slovník
Hovoria mu Mr. Antidoping alebo pápež antidopingu. Na pápeža má však dosť britký slovník. Kára ovečky viac, ako je dnes bežné u najvyšších cirkevných hodnostárov a odmieta im dať rozhrešenie.
Počas svojho pontifikátu viedol len jednu križiacku vojnu, ale na mnohých frontoch. S pitbulskou húževnatosťou sa s potešením zahryzával najmä do celebrít. Už pred vyše tromi rokmi, krátko po prepuknutí aféry Balco, avizoval to, k čomu došlo nedávno: že americká šprintérska hviezda Marion Jonesová môže prísť o všetkých päť medailí, ktoré získala na olympiáde v Sydney. „Vyšetrovatelia kauzy typickým americkým spôsobom krúžia okolo malej ryby, aby chytili veľkú,“ poznamenal Pound, keď ho informovali, že vyšetrujú jej partnera Tima Montgomeryho, vtedy svetového rekordéra na 100 m.
Montgomeryho, hoci nemal pozitívnu skúšku, zakrátko Američania potrestali a nepochodil ani na Športovom arbitrážnom dvore. Ten v decembri 2005 vyniesol rozsudok, v ktorom konštatuje, že „dopingové previnenie môže byť dokázané rôznymi spôsobmi“.
„Tvrdenie, že trest za doping môže nasledovať len po pozitívnom výsledku dopingovej skúšky, dostalo tvrdý úder,“ potešil sa Pound. Nedávno došlo aj na Jonesovú – v snahe vykúpiť sa, v slzách priznala to, o čom už aj vrabce čvirikali.
Pravda vypláva na povrch
Len čo sa predvlani vo francúzskych médiách objavila informácia, že zmrazené B-vzorky sedemnásobného víťaza Tour de France Lancea Armstronga z roku 1999 obsahujú stopy erytropetínu (EPO), pre nemecké internetové noviny Netzeitung v septembri 2005 vyhlásil: „Dospel som k názoru, že mám pred sebou dôkaz o dopingu.“ Vedel, že proti Armstrongovi nemožno začať diciplinárne konanie, ale neodpustil si poznamenať: „Je to lekcia pre každého, kto dopuje. Nemusíme ho prichytiť včas, ale pravda skôr či neskôr aj tak vypláva na povrch.“
Zgustol si aj na jeho následníkovi Floydovi Landisovi, ktorý sa zázračne prebral v 17. etape lanskej Tour de France, ako sa ukázalo, vďaka dopingu. „Veľkolepá story. Nádherná. Ale znie pridobre na to, aby bola aj pravdivá,“ ironizoval.
Vojna s profiligami trvá
Vlani v júni Armstrong písomne žiadal Roggeho, aby Medzinárodný olympijský výbor Pounda „suspendoval alebo vylúčil z olympijského hnutia“. Olympijský šéf sťažnosť posunul etickej komisii a tá Pounda ako člena MOV vyzvala, aby volil opatrnejšie komentáre. „Za to, čo hovorím o dopingu, sa zodpovedám orgánom WADA, a nie MOV,“ reagoval pre AP.
Svetová antidopingová agentúra si za jeho éry získala kredit. „Zo špinavého tajomstva sa stal hlavný problém športu, o ktorom sa diskutuje v Bielom dome aj v britskom parlamente,“ konštatovala včera agentúra Reuters.
Pound nevyhral všetky vojny, ktoré začal, ale zatiaľ ani jednu neprehral. A prehrať by mohol už len v Madride, keby 1500 delegátov zmietlo pod stôl novú verziu Svetového antidopingového kódexu.
Pustil sa do boja so zámorskými profesionálnymi ligami (najmä bejzbalovou a hokejovou), ostal na pol ceste – nenašiel páky, ako ich prinútiť, aby prijali Svetový antidopingový kódex. Vyhrážky škrtnutia z programu olympiád na nich neplatia, neplatili ani na šéfov sveta futbalu či cyklistiky, ktorí si presadzovali svoje a bolo s nimi treba roky trpezlivo diskutovať.
Manažéri profilíg patria medzi tých, ktorým sa po Poundovom odchode uľaví. Problémy ich športov s dopingom sa tým však neskončia. A neskončí sa ani boj s dopingom. Ten vždy bude naháňačkou, v ktorej podvodníci budú krok pred policajtmi. Ide o to, aký veľký ten krok bude.
Tvrdením, že všetci dopujú, sa obvykle bránia tí, čo sami dopujú.
Richard W. Duncan Pound šéf Svetovej antidopingovej agentúry (WADA)
