ína ako na vzdialenú históriu. U nás ešte ústavy sú a zdá sa, že dlho budú.
Zákon 305 z roku 2005 o sociálnoprávnej ochrane detí v paragrafe 100 stanovuje, že „zriaďovatelia detských domovov zabezpečia a utvoria podmienky v detských domovoch do 31. decembra 2006 tak, aby od 1. januára 2007 bolo každé dieťa do jedného roku veku zaradené... výlučne do profesionálnej rodiny.“
Dobrá myšlienka. Zákon chráni deti, najmä tie najmenšie. Znamenalo by to, že kohútik sa zatvorí. Skončí sa prílev ďalších detí do ústavov. Ak by od januára 2007 nebolo chovancom ústavu žiadne ďalšie malé dieťa, ich počet by začal rapídne klesať. Deti by vyrastali v profesionálnych alebo náhradných rodinách. Ich duševné zranenia by sa minimalizovali.
Obranné mechanizmy, ktoré si v tomto útlom veku dieťa vytvorí proti nepriaznivým podmienkam okolia, ho budú totiž prenasledovať po celý život. Takéto deti upadajú do apatie, pretože v pomoc okolia už nedúfajú, alebo sa stávajú agresívnymi v snahe strhnúť na seba pozornosť. Nevedia si vytvárať a udržiavať bežné medziľudské vzťahy. Ich vývoj sa spomaľuje a stagnuje. Je preto správne, obmedziť ich život v ústave iba na nutné minimum a zveriť ich do opatery rodinám.
Čo sa potom stane s dobrou myšlienkou u nás?
Pátrala som po tom, koľko detí do jedného roku veku je v súčasnosti zatvorených v ústavoch. Niekoľko telefonátov do slovenských detských domovov mi, žiaľ, zdokumentovalo absolútnu neochotu pracovníkov o týchto veciach informovať. Informáciu mi poskytla iba jedna sociálna pracovníčka detského domova. Vysvetlila mi, že mám mať strpenie, pretože karty týchto detí musí spočítať. V slúchadle som počula buchot kovovej „registračky“ a šuchot papiera. Po niekoľkých minútach sa mi dostalo odpovede: 19.
Niekoľko ďalších telefonátov so zamietavou reakciou ma otrávilo natoľko, že som kontaktovala pracovníčku informačného servisu na Ústredí PSVaR a s odvolaním sa na zákon o slobodnom prístupe k informáciám som žiadala vysvetlenie. Bolo mi povedané, aby som svoju námietku spracovala písomnou formou a v dohľadnom čase mi odpovedia. Samozrejme, nestalo sa tak. Prečo? Zrejme preto, že si uvedomujú protiprávnosť prítomnosti týchto detí v ústavoch.
A zrejme aj preto, že neexistuje centrálna databáza bábätiek umiestnených do detských domovov. Súčet detí v detských domovoch sa robí raz ročne a v tomto súčte nie sú špeciálne vedené deti do jedného roku veku.
Máme tu zákon. Zákon sa zjavne nedodržiava najmenej v jednom detskom domove. Z nedodržiavania toho zákona nehrozia porušovateľovi žiadne sankcie, preto stráca opodstatnenie.
Zákon bol schválený bez ďalších podporných mechanizmov, ktoré by ho pomáhali implementovať, z čoho vyplýva, že ak by aj bol detský domov ochotný umiestniť všetky svoje bábätká do rodín, nenájde dostatok profirodičov, ktorí by boli na túto prácu pripravení, pretože takéto projekty sú ojedinelé a pre sociálnu politiku momentálne nezaujímavé.
Ale podľa zákona je demontáž súčasných detských domovov v podobe ústavov, ako ich teraz poznáme, v plnom prúde.
Idem vám povedať dobrú správu. Podľa toho istého paragrafu toho istého zákona by od januára 2009 nemali byť v detských domovoch dokonca ani deti do troch rokov veku.
Už teraz som na to zvedavá.
nataliablahova.blog.sme.sk
Autor: Natália Blahová
