Mal som tú smolu, že od stola, kde som sedel s priateľmi, som sa k baru cez množstvo ľudí, ktorí si prišli vypočuť koncert českej rockovej skupiny, mohol dostať len okolo vchodových dverí. Práve som okolo nich opatrne prechádzal, snažiac sa udržať v rukách tri pollitríky piva, keď sa z ničoho nič oproti mne zjavila tmavá opancierovaná postava v kukle a so samopalom v rukách a ňou ďalšie a ďalšie. „K zemi, všetci k zemi!“ zaznel hrozný rev rovno pri mojich ušiach. Naozaj, veľmi rád a ochotne by som tento rozkaz okamžite splnil, ochotný aj prísť o veľmi drahé pivo, no – nestihol som.
Kým som stihol zareagovať, mihla sa mi pred očami pažba zbrane a zadunel úder na mojej lebke. Svet sa zatočil, zrútil sa a ja som zaregistroval už len to, ako každá z dovnútra vbiehajúcich čiernych opancierovaných postáv v kuklách na mňa šliapla celou váhou. Ďalej si už len pamätám skoro prázdny bar a šokovaný výraz tváre mojich kamarátov, ktorý sa nado mnou skláňali.
O pár týždňov sa v úplne inom podniku odohral veľmi podobný rýchly vpád pánov v čiernom. Ich postup bol však úplne iný. Nemuseli sme si ľahnúť na zem, nerevali na nás a nedostal som bitku. Len sme mali ticho sedieť s rukami položenými na stoloch. Po skontrolovaní dokladov každého z návštevníkov jeden z nich, veľká korba vzbudzujúca rešpekt aj bez panciera a zbrane, všetkým slušne poďakoval, zaželal pekný večer a pokojne spolu s kolegami odišiel. Nevychádzali sme z úžasu. Inteligentné a slušné správanie. Vtedy mi došlo, že asi nie je policajt ako policajt.
O pár dní som idúc z telocvične kráčal nočnou ulicou Popradu, keď som začul, ako za mnou spomalilo nejaké auto. Otočil som sa a videl, ako z auta vystupuje policajt s brokovnicou v rukách. Ostal som preľaknutý stáť a čakal, čo sa bude diať.
„Kam idete?“ zaznela inteligentná otázka.
„Domov,“ odpovedal som ešte hlúpejšie.
„Čo máte v tej taške?“ pokračoval.
Mal som chuť odpovedať mu, že mamka ma učila, aby som sa s cudzími ujami nerozprával, no policajt s brokovnicou, ktorú držal ako Rambo, nevyzeral, že by mal chuť na žarty.
„Otvorte ju!“ zaznel prísny rozkaz.
Nazrel do nej, opatrne obzeral zapotené športové oblečenie a ukázal na malú kapsičku, v ktorej som nosil kontaktné šošovky: „Čo je to?“
„Kontaktné šošovky,“ odpovedal som slušne.
„Načo je to?“ Takmer som vyprskol smiechom. Toto mi nikto neuverí!
„Na oči.“ Asi pochopil.
Skontroloval občiansky preukaz. „Môžete ísť!“
Otočil som sa utekal preč, aby nepočul, ako sa smejem a nezačal po mne strieľať. (Kto nezažil, neuverí.)
A ešte iný prípad. Stál som večer na autobusovej zastávke, keď pri mne zastavilo policajné auto. Vystúpil policajt (bez brokovnice). „Dobrý večer. Môžem vás poprosiť váš občiansky preukaz?“ Takisto veľmi slušne zdôrazňujúc čarovné slovíčko „prosím“ požiadal, aby mohol nazrieť do mojej športovej tašky. Určite aj vy by ste boli veľmi ochotní splniť takto slušnú prosbu. Potom mi povedal: „Na tejto zastávke nezastaví každý autobus. Pre istotu choďte o kúsok ďalej, tam je ďalšia zastávka. A dajte si pozor, občas tu vidno akýchsi výrastkov. Prajem pekný večer.“ Nastúpil do auta ku kolegovi a odišli. Ja som sa takmer dojatý nezmohol ani na slovo, len som zamával za odchádzajúcim autom. Ten večer bol skutočne trošku krajší.
Skúsenosti sú rôzne. A nie je policajt ako policajt. Závisí od konkrétneho človeka, ako je to nakoniec asi všade. Nechápem myslenie, podľa ktorého je každý policajt automaticky „blbec“ a „guma“. Pochybujem, že pri výbere uchádzačov na akadémiu vyberajú len tých s najnižším IQ a najväčšou absenciu kultúry. No určite treba byť opatrný.
A prajem vám veľa šťastia, aby ste stretávali len tých „dobrých“ polišov.
Autor: Marek Ondra
