„Tengo frío,“ drkotajúc zubami prehodil Guatemalčan Luis Fernando Garcia po víťazstve na Cene Dubnice nad Váhom chodcov na dvadsať kilometrov a zmizol v autobuse, z ktorého vyšiel zababušený ako polárnik. „Je mi zima,“ preložil Stredoameričanovu holú vetu tréner Juraj Benčík. Svojrázny banskobystrický chodecký vedátor sa prechádzal s úsmevom, hrejivé vnútorné pocity žiaden dážď so snehom neschladili. Slovenským šampiónom sa stal 22-ročný Martin Pupiš pred o rok mladším Milošom Bátovským. Pred tromi týždňami získal v Dudinciach na 50 km domáci titul ďalší Benčíkov zverenec, 22-ročný Matej Spišiak.
Tréner, čo vychoval nášho olympijského víťaza zo Soulu 1988 Jozefa Pribilinca a majstra Európy 1990 v Splite Pavla Blažeka, je nadšencom, ktorý nezvykne skrývať eufóriu. V dubnickej pľušti sa rozhovoril ako pod slnečníkmi niekde na Riviére, aby sa predsa len začal krotiť. Benčík sa totiž v posledných rokoch v predpovediach aj popálil. Neodpustí si – ale bývalé vleklé nezhody s Kollárom spomína okrajovo, svoju pravdu – súčasnosť ukazuje, že ju z väčšej miery mal – precedí cez zuby.
„Súčasnosť je pre mňa novou motiváciou, pre trénera takou potrebnou,“ hovoril uvážlivo Benčík a tvrdenie, že mladá generácia vystriedala neraz úspešnú staršiu, rýchlo poopravil – nevystriedala, strieda. „Som trpezlivý, ešte si dva roky počkám bez nároku na veľké výsledky, ale v tom treťom roku aténskej olympiády by už mladíci mali byť medzi najlepšími,“ ani za svet nezľavuje tréner zo svojej prioritnej vlastnosti, ktorá mnohým nevonia. Benčík je totiž našťastie nenapraviteľným maximalistom. Aj optimistom.
PETER FUKATSCH
