V prvom momente som to považovala za neslýchanú drzosť a trochu mi to zodvihlo tlak. Len kým nezačali vystupovať. Babička len za pomoci svojho partnera, podopierala sa dvoma palicami, kráčala pomaly a ťažko. Miesta na parkovanie pri vchode pre invalidov boli obsadené.
Potom som ich stretala pri jednotlivých regáloch s potravinami. Starostlivo preberali, porovnávali ceny a takmer vždy bolo na konci dialógu počuť babičkino: „Nekupuj to, je to drahé.“
Dedko s nevôľou položil naspäť to, na čo mal chuť, ale bolo evidentné, že v ich rodine nosí nohavice babka. Prišli k regálom s ovocím a zasa vyberali, preberali a všetko bolo drahé.
Nakoniec dedko vložil do vrecka krásny strapec hrozna. „Čo si rozum potratil?“ zvýšila babka hlas. (Hrozno stálo 49 korún kilogram.) „Nevystane nám na iné veci.“
„Keď máš dnes tie narodeniny,“ nedal sa dedko odbiť a už vážil, pre čo sa rozhodol. „Však ho máš tak rada a hrozno je dobré na srdce,“ argumentoval. Babka ešte stále nevyzerala dosť presvedčená, a tak dodal: „Nekúpim si tri dni noviny, pozriem si správy v televízii.“ Babka ho pohladila pohľadom a dovolila mu vložiť hrozno do košíka.
Autor: Iveta Kožiaková
