Synovec, ešte študent, odišiel zo Spišskej Novej Vsi na jeden deň do Bratislavy. Vo vlaku pocítil bolesti. Keď vystúpil, v prvom rade vyhľadal lekáreň. Chcel si kúpiť niečo od bolesti a najbližším vlakom sa vrátiť.
Magistre stačil jeden pohľad a namiesto liekov zavolala sanitku. Na príjme mu urobili základné vyšetrenie. Potom ho vypoklonkovali s poznámkou, že je hypochonder.
Synovec sa chcel vrátiť na stanicu. Bolesti sa však stupňovali. Už nebol schopný ani pohybu. S privolanou sanitkou sa opäť ocitol v nemocnici. Podrobil sa novým vyšetreniam. Lekári nič nezistili, za čakanie ho odmenili jednou infúziou a presne o polnoci sa ocitol pred nemocnicou, v spiacom meste, kde nikoho nepoznal, na nikoho sa nemohol obrátiť so žiadosťou o pomoc. Ale nezostal sám. Bol stále so svojimi bolesťami.
Znovu sa pokúšal dostať na železničnú stanicu. Opäť nedorazil. Po niekoľkých hodinách ho priviezla sanitka pred pevnosť. Zoslabený, zúfalý, bez nádeje až pri treťom útoku pevnosť dobyl. Nestihol si to ani uvedomiť, ani sa potešiť. Víťazstvo oslavoval na operačnom stole.
Neviem, v čom tkvel problém, či v predpisoch, alebo v ľuďoch. Zdroj bolesti bol stále ten istý, vyšetrovali ho vyštudovaní lekári, dokonca v tej istej nemocnici, a až na tretíkrát lekár pochopil závažnosť stavu. Nik nie je neomylný, len škoda, že pri niektorých omyloch ide o život.
Na pozadí tejto skúsenosti sa mi javí boj o pluralitu poisťovní, o reformu zdravotníctva, o lepšie postavenie lekárov len ako boj o peniaze v ohrade s nápisom: zdravotníctvo. Pacient ostal na poslednom mieste. Ak ho medzitým nevykopli aj odtiaľ.
Autor: Milan Čarňanský
