Ako mnohí Bratislavčania aj ja rád chodievam na výstavy do Viedne, pretože úbohá ponuka v našej metropole môže uspokojiť len kultúrnych úradníkov, ktorí tu vykazujú činnosť za povestnú čiarku. No najnovší zážitok z galérie Albertina bol prekvapivo menej príjemný než predchádzajúce. Do tejto konzervatívnejšie zameranej inštitúcie zamierim zriedkavo, ale nalákal ma projekt Umenie po roku 1970. Okrem toho sa v obrovskej budove konala aj výstava od Moneta po Picassa zo zbierok švajčiarskych manželov Batlinerovcov. Tušil som veľký záujem publika, ale to, čo sa vnútri dialo v bežný deň mimo turistickej sezóny, prekonávalo aj návaly chudobných Slovákov v novootvorených hypermarketoch.
Keď som vošiel dnu, vôbec som nevidel obrazy, len masu natlačených tiel a bezradných ochrankárov, ktorí nevedeli, čo robiť. Našťastie som dosť vysoký. Na maľby sa totiž dalo pozerať buď z poriadnej diaľky, odkiaľ však splývali do neurčitej škvrny, alebo z takej blízkosti, keď pri televízore už na koži cítite zrnenie. Blízko som však nemohol zostať dlhšie ako dve sekundy, pretože sa na mňa spustila záplava nechutných poznámok od návštevníkov, ktorým som blokoval výhľad. Došlo aj na tvrdé štuchance lakťami a asi päťkrát som niekomu nechtiac stúpil na nohu.
O bezpečnostných opatreniach nemohlo byť ani reči. Paradoxne jediný obraz, pri ktorom sa žiadal diskrétny odstup, bol od Marka Rothka a nikoho extra nezaujímal, pretože malomeštiacke publikum sa so slúchadlami na uchu (módny audiosprievodca) hnalo za ďalším Monetom, Sisleym alebo Renoirom. Početné tlupy turistov viedli hluční komentátori, ktorí im ponúkali akési „best of" výstavy, čiže slávne impresionistické a kubistické obrazy, ktoré sa notoricky opakujú na pohľadniciach, kalendároch a diároch.
Diela, ktoré pred stodvadsiatimi rokmi spôsobovali škandály, sú dnes masovou spotrebnou zábavou. Čoraz rafinovanejší kultúrny marketing urobil vo vyspelejších krajinách dokonca aj z časti avantgardnej tvorby sezónny hit. Už len čakám, kedy sa budú na štadiónoch počúvať štyri minúty a tridsaťtri sekúnd ticha od Johna Cagea, podobne ako dnes slávne árie v podaní operných hviezd.
Samozrejme, cenná a inšpiratívna výstava Umenie po roku 1970 zívala v Albertine prázdnotou. Pri nádherných, temných dielach Roberta Longa mali radšej kurátori napísať, že nakrútil aj jeden hollywoodsky veľkofilm. „K pokrokom nám môže pomôcť iba príroda," napísal Cézanne. Dnes by tú vetu zakončil slovom reklama.
