roducent, pritom hral na takmer päťsto albumoch s osobnosťami ako George Benson, bratia Breckerovci, ale aj s Mariah Careyovou či Bryanom Ferrym, nehovoriac o takmer desiatke vlastných albumov. Zajtrakoncertuje v bratislavskom divadle Aréna.
Iste nebudeme prví, keď sa najprv opýtame na Milesa Davisa. Čo vás na ňom najviac upútalo?
„Najviac ma fascinovala jeho prirodzenosť pri tvorbe. Veľa umelcov, s ktorými som predtým i potom spolupracoval, veľmi tvrdo pracuje a stále sa trápi, ako dosiahnuť svoju predstavu. Miles akoby nikdy nepracoval, a pritom čokoľvek takto uvoľnený urobil, bolo nádherné. Pre mňa bol aj veľkým meradlom kvality – vedel som, že keď sa mu niečo páči, je to proste dobré a žiadna kritika nemohla tento pocit narušiť. Odvtedy som nestretol nikoho, koho názor by som tak akceptoval.“
Ako ste sa vlastne dostali do kontaktu?
„Niekedy v roku 1980. Miles bol predtým asi šesť rokov v ústraní a nehral. Keď sa rozhodol vrátiť, zisťoval, či nie je v New Yorku nejaký mladý basgitarista. Odniekiaľ zohnal moje telefónne číslo, zavolal mi a rovno povedal – príď vtedy a vtedy do štúdia.“
Počul vás niekedy predtým hrať?
„Nie. Bolo to čisté 'word of mouth' (slovná hračka, znamená šírené ústnym podaním, ale takisto aj názov projektu iného legendárneho basgitaristu Jaca Pastoriusa – pozn. aut.).
Pamätáte si prvé skúšanie?
„Žiadne nebolo. Rovno sme nahrávali. Ten album sa volal The Man With The Horn. Bola to skúška ohňom.“
Davis bol pomerne rozporuplnou osobnosťou. Mali ste obavy?
„Bol som trochu napätý z jeho povesti, ale nie z hudby. Iste tam bol v úvode nejaký rešpekt, vyčkával som, ako sa prejaví, pretože o málokom bolo toľko fám. Navyše tam bola tá pauza, keď prakticky nekomunikoval s okolím. Keď sme však začali hrať, všetko bolo v poriadku.“
Ako vlastne vyzerala vaša spolupráca?
„Najprv som zložil hudbu, nahral ju a zavolal Milesovi. Stretli sme sa v štúdiu, on si to viackrát prehrával a mal pripomienky. Zapracoval som ich, až kým sa mu to celé nepozdávalo. Mnohí ľudia mi dnes hovoria, že mám na tých albumoch naozaj významný podiel – veď som napísal hudbu a celú nahrávku produkoval – ale až keď Miles nahral svoj part na trúbke, vzniklo to známe kúzlo.“
Boli skladby, ktoré sa mu nepozdávali a odmietol ich?
„Znie to asi bláznivo, ale on skutočne veľmi dôveroval mojim schopnostiam. Veru si nepamätám ani na jednu skladbu, ktorú by napokon nepoužil. Je to zaujímavé, doteraz sa ma to nikto nespýtal a vôbec som nad tým neuvažoval. Ale som spokojný (smiech).“
Prejdime od Davisa k džezu všeobecne. Zdá sa, že v ostatných rokoch sme nezaznamenali žiadne náznaky takých revolučných udalostí, akými boli v minulosti napríklad bebop či modálny džez. Čomu to pripisujete?
„Je dosť málo dobrých muzikantov. Mnoho mladých talentovaných hudobníkov sa teraz radšej venuje hiphopu alebo odchádza do komerčnej sféry. Chýba najmä ľudský potenciál, ale aj čas na vývoj niečoho nového. Logicky mi však vychádza, že ak sa zdanlivo dlhý čas v hudbe nič nedeje, môžeme byť na prahu čohosi nového. Ale ani ja veru neviem, čo presne to môže byť.“
Existuje dnes v džeze vôbec priestor na výraznejšie zmeny?
„Je to viac než ťažké. Je to podobné ako v klasickej hudbe dvadsiateho storočia, kde je veľmi náročné prísť s niečím novým. Stále je dosť skladateľov, ktorí sa snažia tvoriť takzvanú novú hudbu a zásadne meniť koncepciu. Sú však donútení ísť do extrému, aby svoju hudbu odlíšili, pretože za nami všetkými je obrovská história. Myslím, že je to aj problém sebavedomia a ambícií džezmenov, ktorí cítia, že mnohí talentovaní muzikanti už toho toľko povedali pred nimi. Musí prísť naozaj silná osobnosť, aby dokázala pridať niečo, čo tu ešte nebolo. A je tu aj ďalší aspekt, o ktorom často hovorím mladým: Chlapče, musíš prestať imitovať legendy. Inak sa ňou nemôžeš stať ty sám. Prečo stráviť celý život hraním ako Coltrane? Keby Coltrane hral celý život ako niekto iný, asi by sme sa o ňom nebavili.“
Z tvorby mnohých amerických hudobníkov počujeme veľké výhrady proti prezidentovi Bushovi. Existuje niečo podobné aj na džezovej scéne? Kontinuita by tu bola – niektorí slávni džezmeni v minulosti, ako Max Roach, Charles Mingus či Davis, sa často angažovali aj spoločensky.
„Som presvedčený, že je to veľmi potrebné a ono sa to aj deje. Ak sledujete napríklad tvorbu klarinetistu Dona Byrona, je tam politický názor. Stevie Wonder síce nemusí byť považovaný za vysloveného džezmena, ale takisto hovoril jasné a zreteľné veci. Samozrejme, že džezoví inštrumentalisti nemôžu odspievať nejaký protest v refréne, ale môžu urobiť to, čo slávni a múdri džezmeni kedysi – dať svojím štýlom názvy ako freedom jazz, zvoliť vhodné tituly skladieb a platní, štylizáciu v oblečení. Všetci poznáme Milesovu snahu dávať na obaly svojich platní čierne ženy, to malo v Amerike naozaj veľký ohlas. V džeze sa to proste robí takto.“
Hrali ste v množstve najrôznejších albumoch. Je to pre vás často iba profesionálny džob, alebo máte ku všetkému, čo robíte, silný vzťah?
„Tak trochu oboje. Dávam vždy sto percent mojich schopností, ale nebudem tvrdiť, že je to stále rovnako vzrušujúce. Vždy hrám ako najlepšie viem a vo väčšine prípadov sú to projekty, ku ktorým som si nejaký vzťah vytvoril. Či už k ľuďom, s ktorými spolupracujem, alebo k hudbe samotnej.“
Prvýkrát ste tu hrali na Bratislavských jazzových dňoch v roku 2003, o dva roky neskôr ste mali koncert v klube Babylon a teraz budete hrať na Slovensku už po tretí raz. Spomínate si na niečo zvláštne?
„Pamätám si najdôležitejšiu vec – že sme sa cítili skvele. Z publika išla od začiatku taká energia, že sme nestačili ani povedať ’hello’. Boli to momenty, v ktorých naozaj nezáleží na jazykovej bariére. Komunikovali sme len cez hudbu.“
Čo budete hrať teraz?
„Nové veci z albumu Free a trošku si počkám, aké vibrácie pôjdu z publika tentoraz. Podľa toho sa budeme uberať v ďalších skladbách.“
Na záver ešte jedna praktická otázka. Ste známy tým, že ako jeden z mála používate čistý zvuk bez skreslenia. Aká je vaša rada ľuďom, ktorí často menia vybavenie a aparatúru?
„Určite si treba zaobstarať dobrý nástroj, ale potom už treba prestať príliš špekulovať nad technikou. Ani tá najdrahšia aparatúra z vás dobrého hráča neurobí. Musíte veľa cvičiť, chodiť s otvorenými ušami, ale i očami. A ako basgitarista musíte hlavne veriť svojim prstom.“
Marcus Miller (1959). Už v čase štúdií na newyorskej Queens College bravúrne ovládal hru na viacerých nástrojoch a svoj talent dokázal uplatniť v niekoľkých žánroch od džezu po pop. Zásadným zlomom v jeho kariére bolo angažmán od fenomenálneho Milesa Davisa. Spolu nahrali šesť albumov, pričom na posledných troch – Tutu, Amandla a soundtrack k filmu Siesta – si už títo dvaja páni vystačili prakticky sami.
Autor: Marian Zima (Autor je hudobný publicista)
