zrael.
Jacpan si „osvojil“ názor iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda, ktorý by v najlepšom prípade rád poslal Židov tam, odkiaľ podľa neho prišli, a kde im najviac ubližovali: teda do Európy. A Jacpan chce vedieť, kde by ich prijali.
Väčšina oslovených Európanov sa naňho pozerá ako na nebezpečného šialenca, niektorí splietajú, že u nich je už aj tak dosť plno a pár, skutočne len pár výnimiek (podozrievam ich z toho, že celkom nevedia, o čom je reč), vyhlási: prečo nie?
Izraelčania sa na tomto vtipnom a zároveň trochu chorom programe zabávajú, aj keď si uvedomujú, že ten malý, permanentne nahnevaný muž v Teheráne to s ich „vysťahovaním“ zrejme myslí vážne.
Židia sú zvyknutí na to, že ich štát niektorí považujú za „chorý prvok“ a že by ich najradšej videli v Ugande alebo na Aljaške a dospeli do štádia, že o tom vedia žartovať.
Zároveň sú však radi, keď v hrsti môžu zvierať okrem izraelského pasu, na ktorý sú vlastenecky hrdí, aj cestovný doklad z nejakej bezpečnej lokality. Po páde komunizmu a hlavne po tom, keď veľa krajín východnej Európy vstúpilo do Európskej únie alebo sa k nej aspoň priblížilo, Izraelčania začali obliehať ich ambasády a dokazovať, že ich starí rodičia boli Poliaci, Maďari či Rumuni.
Niekoľko takých ľudí poznám. Sú celkom naštvaní, že ich babka sa nenarodila niekde vo Francúzsku či Holandsku, ale hovoria si, že je lepšie mať aj východoeurópske zadné dvierka ako žiadne.
Keď sa ma pýtajú, čo si o tom myslím, neodpovedám a mám pre nich návrh. Počkajte si, kým príde Jacpan do Varšavy, Budapešti, Bratislavy či Žiliny a nevinne sa opýta: čo by ste povedali na to, keby sa k vám do troch rokov presťahovali všetci občania štátu Izrael?
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
