Holandský spisovateľ a umelec Jan Wolkers by včera oslávil 82 rokov. Zomrel týždeň pred oslavou v spánku v jeho byte v Texeli. "Staroba," povedal lekár o príčinách smrti.
"Čo máte z toho, keď po vašej smrti zostane vaše dielo? Je to škoda, ale všetko zmizne," povedal tento rok v rozhovore v holandskej televízii. Dielo, ktoré Wolkers zanechal, predstavuje 30 kníh a množstvo malieb a sklených monumentov, medzi nimi Osvienčimský pamätník v Amsterdame. Tvrdil, že na prvom mieste je sochárom a maliarom, až potom spisovateľom, v holandskej povojnovej literatúre sa však zaradil k najuznávanejším autorom.
Ale sú to spojené nádoby. Veď poviedky začal písať v 50. rokoch v dielni sochára Zadkineho v Paríži. A literárni kritici, ktorých Wolkersova chuť hovoriť bez zbytočných okrás perverzné príbehy a nezametať sexuálne tabu pod zem rozdelila na dva tábory, sa zhodli, že používal plastický jazyk. Smrť, prehnitosť ľudskej duše, osamelosť, morbídne situácie, aj ľúbostný vzťah s otcom, to boli Wolkersove témy. Jeho tvorba je pritom označovaná ako autobiografická.
V češtine vyšiel minulý rok jeho román Ruža z mäsa, ale Wolkera preslávil román Turecké cukrovinky (Turks fruit, 1969), v ktorom zobrazil vášnivý vzťah s tragickým koncom. Román sfilmoval holandský režisér Paul Verhoeven a priniesol mu podobný úspech ako autorovi kniha. Zo silnej povojnovej generácie, kam patril okrem Wolkersa aj Gerard Reve, Willem Frederik Hermans a Hella Haasse, zostáva teraz už len Harry Mullisch. (jak)
