O tom, ako znie poetické slovo zo Slovenska v ruskom kontexte a o špecifických pocitoch ruského vedca v modernom svete hovorí pre SME moskovský literárny kritik a biofyzik Jurij Nečiporenko.
Ako sa vám podarilo rovnocenne spojiť svoje literárne bádanie s biofyzikou?
Koncom 80. rokov väčšina autorov našej oficiálnej literárnej kritiky prestala publikovať. Vytvorilo sa akési vákuum, ktoré využili mladší literáti na prehodnotenie dejín ruskej literatúry a jej novú interpretáciu. Bol som pri tom. A tak popri výskume DNA som sa podieľal aj na zmapovaní diela neoficiálnej poetickej scény, ktorá dovtedy vychádzala len v samizdatoch, či na objavení geniálneho Gajto Godzanova, spisovateľa prvej emigrantskej vlny, ktorý bol v ZSSR zakázaný a pre ruského čitateľa úplne neznámy.
Ako sa tieto dve oblasti snúbia v jednom človeku?
Prírodovedci majú veľmi blízko k dobrej literatúre - v odborných časopisoch musím často obdivovať krásu textu. Na druhej strane - povedzme v literárnej interpretácii sveta starých Sumerov, v ich mytológii sa dajú objaviť paralely s modernými objavmi kvantovej fyziky. A fascinujúca je aj literatúra poézie faktu. Napríklad kniha jedného z troch nositeľov Nobelovej ceny za objavenie DNA Jamesa Watsona Dvojitá špirála, v ktorej opisuje napínavý príbeh tohto objavu. Bola to zaujímavá odpoveď na obvinenia, že okradol vedkyňu Rosalindu Franklinovú.
Len pred pár dňami však práve Jamesa Watsona obvinili aj z vedeckého rasizmu. Povedal vraj, že hoci je naša túžba myslieť si, že sme si všetci rovní, prirodzená, "ľudia, ktorí sa konfrontujú s prácou černochov, vedia, že to nie je pravda". A očakáva, že v krátkom čase sa objavia genetické dôkazy toho, že intelektuálna úroveň jednotlivých rás je odlišná.
Ľudia sa navzájom odlišujú. Ak to nejaký vedec konštatuje, ešte to neznamená, že propaguje nerovnosť. Niekto je silnejší, niekto šikovnejší. Ani intelekt sa nedá zmerať priamočiaro, lebo má desiatku rôznych schopností, v ktorých sa môže a nemusí prejaviť. Samozrejme, že môžeme zosumarizovať niektoré faktory podľa rás, ale hlavná podstata je v tom, že my všetci sa omnoho viac líšime jeden od druhého, ako sú priemerné ukazovatele podľa rasy. A práve táto skutočnosť nám dovoľuje cítiť sa slobodne a realizovať sa ako ľudské bytosti rovnocenne.
Podľa vás má vedec právo hovoriť ako Watson?
Možno má James Watson už plné zuby americkej politickej korektnosti, ktorá v USA začína doslova diskriminovať heterosexuálneho bieleho muža. Či má na to právo? Ak konštatuje pravdivé fakty, určite áno. Podstata je, ako ich budú interpretovať a zaobchádzať s nimi iní. Či v prospech, alebo v neprospech človeka a ľudskosti.
Zaujímajú vás viac jazykové odlišnosti medzi ľuďmi ako biologické?
Fascinuje ma DNA, ale máte pravdu. (Smiech.) S pomocou jazyka si každý národ vytvára vlastnú mapu sveta. Poľská jazykovedkyňa Anna Wierzbicka vo svojom výskume dokázala, že jazyková sémantika odráža iba predstavu človeka o fyzickom svete, nie svet samotný. Napríklad jazyky austrálskych aborigénov alebo Thajčanov sa dajú do európskych jazykov preložiť len veľmi problematicky, lebo obsahujú pojmy, ktoré my môžeme pochopiť len cez komplikované opisy. Musíme si pomáhať akýmisi dlhými konceptmi.
Napríklad?
Je známe, že Thajčania majú deväť synonymov pre slovo láska, ale ani jeden výraz z týchto deviatich nezodpovedá pojmu láska tak, ako ho chápeme my. Jeden z týchto synonymov napríklad označuje pocit, ktorý zakúša žena, staršia ako 30 rokov, keď sa vo večerných hodinách oddáva mužovi na brehu oceánu. V ich reálnom živote je to teda čosi také špecifické, že si to zasluhuje vlastnú definíciu. A pritom nemajú žiadny ekvivalent na naše slovo práca. Nie je teda náhoda, že jediný prípad vzbury posádky lode Jej Veličenstva britskej kráľovnej na slávnej plachetnici Bounty pred 200 rokmi sa odohral práve v Thajsku, keď námorníci odmietli odcestovať domov, aj keď ich tam čakali rodiny. (Smiech.)
Smejete sa, lebo im rozumiete. Ku komu teda máte bližšie - k Thajčanom alebo k Britom?
Rusi si nie sú celkom istí, či patria viac na Západ, alebo na Východ. No keď som sa ocitol v Číne a uvidel som skutočný Východ, pochopil som, že doň nepatríme. V prežívaní sveta a ľudskej existencie sme diametrálne odlišní. Číňania síce vymysleli tie najdôležitejšie objavy minulosti: pušný prach, papier, kníhtlač, konský postroj, kompas, seizmograf či porcelán a hodváb, ale nikam sa neponáhľali a vystačili si sami so sebou na jednom uzavretom území. To až európska civilizácii priniesla ľudstvu akési náboženstvo pokroku.
Ako si to vysvetľujete?
Latinské slovo progres vlastne znamená prekračovanie niečoho. Pre Európanov bolo vždy zaujímavé niečo nové nachádzať, prichádzať tam, kde doteraz neboli, akoby ich hlavná túžba bola v porušovaní zákazov. Týmto smerom rozvíjali aj svoje umenie. A súčasné umenie napreduje ako v Guinnessovej knihe rekordov - toto sme ešte nespravili, tak to poďme urobiť a uvidíme, čo sa stane.
Ak vnímame umenie ako jednu z možností poznávania sveta, má to zmysel.
Ale tento poznávací model západný človek rozširuje úplne na všetko. Číňania chápali umenie ako kochanie sa harmóniou, ako možnosť spojenia sa s prírodou, s duchmi, a preto nemali potrebu nič narušovať, vyvracať a uskutočňovať rekordy. Európska veda a umenie sa ponášajú na šport. Naša civilizácia vypracovala rad modelov, ktoré sa dnes pre ňu stávajú nebezpečné. Aj s ekológiou máme problémy len preto, že stále chceme kráčať vpred a objavovať niečo nové.
Prečo stále súťažíme?
V Číne som si uvedomil, ako kŕčovite chce Západ utiecť od Ázie. Chce mať aspoň o jeden maličký stupienok navrch. Vytvára množstvo vizuálnych a hudobných obrazov, aby aspoň na nejaký krátky čas Východ hltal tieto obrazy, a nie nás. Akoby bola západná civilizácia akousi raketou, ktorá sa chce od Ázie odraziť. A Východ sa tomu pokojne prizerá - už prijal západné oblečenie, o chvíľu vyrobí lepšie počítače, osvojí si ďalšie nástroje...
Kam to podľa vás vedie?
Myslím si, že aj útok na dvojičky sa dá prečítať ako odpoveď Východu. Je to akýsi smrteľný bozk. Východ nám hovorí - vy máte mrakodrapy a lietadlá a my vám teraz ukážeme, čo sa s tým dá urobiť - zohráme partiu, aká by vám nikdy nezišla na um. Avantgardný skladateľ Karlheinz Stockhausen raz povedal, že obraz toho, ako lietadlo vletelo do dvoch newyorských veží, je veľké dielo moderného umenia. Samozrejme, že ho za to všetci odsúdili, lebo hovoril o udalosti, pri ktorej vyhaslo veľa ľudských životov. No keď sa odosobníme, tak objektívne musíme uznať, že tento obraz, ktorý sme videli všetci tisíckrát, hypnotizuje. Je to doteraz nevídaná hra.
A čo Hirošima a Nagasaki?
Aj to je obraz, ale odohral sa priamočiaro - v prúde západnej civilizácie - ako ešte jeden krok a akt násilia, ktorý mal demonštrovať prevahu. No v New Yorku sme videli, ako nám Východ hovorí: "Vy ste nám dali svoje hračky a teraz sa pozrite, čo s nimi urobíme my podľa našich pravidiel." Existuje definícia umenia, ktorá hovorí, že umenie nie je hra podľa pravidiel, ale je to veľká hra s pravidlami samotnými.
Nie je nepresným delenie sveta na Východ a Západ?
Je to jedno z delení, ale je očividné, ako namáhavo a za každú cenu sa Západ usiluje udržať vzdialenosť od Východu.
Akú úlohu v tom zohráva Rusko, keď intenzívne rozvíja spoluprácu s Čínou a Iránom?
Netvrdil by som, že Rusko podporuje Irán úplne jednoznačne. Rusko má bohatú skúsenosť so spolužitím východných a západných národov. Významný anglický historik Arnold Toynbee povedal, že Rusom sa podarilo prejsť až k oceánu bez toho, aby po ceste zničili čo i len jeden národ. Všetky národy, ktoré Rusi na tejto "ceste" stretli, nechali žiť svoj život s tým, že sa ocitli pod správou ruského cára. A na porovnanie spomenul Indiánov, s ktorými bieli osídlenci Ameriky zviedli ohromné likvidačné vojny. U nás to také nebolo.
Kým neprišiel Stalin.
Stalin je tiež postavou na hranici Východu a Západu. Tu však ide o kapitolu ideologického experimentu 20. storočia, ktorý má svetový rozmer. No čo sa týka histórie osvojovania si nových území, nemôžeme Rusku odoprieť veľkú skúsenosť spolužitia.
Ale z nášho pohľadu takéto spolužitie vyzerá ako čistá rusifikácia.
Iste, vždy závisí od etapy. A určite malé a veľké národy prežívajú rozdielne obavy zo života a dopúšťajú sa rozdielnych chýb. My sa síce neobávame asimilácie, veď čo predstavuje sto miliónov Rusov oproti piatim miliónom Slovákov, však? Ale podobný problém, ktorý v súčasnosti rieši každá z východoeurópskych krajín EÚ - ako nestratiť identitu a zachovať si vlastnú tvár v rodine ostatných národov, sa dotýka aj nás. Ako odpovedať na výzvu Západu, na unifikáciu, globalizáciu a závratný pokrok spôsobom, aby sme neprišli o svoju podstatu. V tomto zmysle si každý národ hľadá vlastnú odpoveď, aj preto sú pre nás veľmi zaujímavé kultúry a literatúry iných slovanských národov.
Ako teda vnímate slovenskú poéziu?
Nachádzam v nej veľa zaujímavého. A pre mňa osobne možno viac, ako v súčasnej ruskej poézii. Na území Slovenska sa odohráva napätie duchovného života, ktoré sa odlišuje od nášho. Súvisí to s odlišnou konfesiou, s rozdielnou energiou, ktorá tu pôsobí, s osobitým historickým, ale aj prírodným kontextom - a vzniká neopakovateľný výsledok. Bol som teraz v kníhkupectve a zazávidel som vám, ako pekne vydávate svoje knihy. Naši súčasní básnici vydávajú svoje zbierky v pár stovkách exemplárov. Ani toto množstvo sa však nepredá... A hoci my máme celkom pekné vydania kníh, vaše sú spravidla vždy vyššie o jednu triedu. U nás sú pekné knihy skôr výnimkou.
Čím vás osobne oslovujú iné slovanské jazyky?
Fascinuje ma, aké sú blízke, ako po novom sa dá interpretovať ruské slovo v porovnaní s významami príbuzných jazykov. Každý slovanský jazyk obohacuje ten druhý. Veľa slovanských jazykov dokáže tými najjednoduchšími prostriedkami vyjadriť hlboký zmysel. Napríklad slovo pozor je pre Rusov hanba, zostudenie, u vás označuje pozornosť, záujem. Akoby to bola akási palica, ktorej konce sa dajú kedykoľvek otočiť. Každý jazyk je svojbytný pohľad na svet a čím viac je tých pohľadov, tým objemnejšie vidíme svet okolo seba.
Čo ste spozorovali na Slovensku?
Slováci žijú vo veľmi krásnej krajine.
Vo svojich kritikách ste vyzdvihovali najmä Trnavskú skupinu. Prečo?
Táto skupina básnikov bola v prúde avantgardného vývoja moderného umenia. Ocitla sa v akomsi spoločnom pohybe literatúry. Naši podobne zmýšľajúci básnici boli vtedy v undergrounde a nemali nijaké kontakty so svetom. A keď odrazu zistili, že nie sú sami a za hranicami existujú ľudia, čo hľadajú niečo podobné, bol to pre nich zázrak. Sú to jednotlivci, ktorí hľadajú novú cestu vyjadrenia, nové slová a zákonitosti, stále rozhojdávajú normu, aby dokázali vyjavovať čo najjemnejšie prežívanie ľudskej duše. V tom je zmysel celého vývoja, že sme schopní odovzdávať čo najjemnejšie prežitky. Je dobre, že rovnako, ako sa vyvíja veda a technológia, vyvíja sa aj poézia. Ako kritik som sa zaoberal práve avangardnou neoficiálnou scénou, ktorá bola akoby poéziou rozhovoru. A aj v tvorbe slovenskej Trnavskej skupiny som objavil poéziu, ktorá vkročila do hovorovej reči, uvidela v obyčajných dejoch, ktoré sa predtým nikdy nenazývali poéziou, poetické momenty. Umožnila tým hlbšie precítiť svet.
Nedávno navštívil Moskvu nositeľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1969 Murray Gell-Mann, objaviteľ quarkov. Svojim študentom ste ho predstavili ako čitateľa, ktorý svoj objav nazval podľa novely Jamesa Joycea Finneganovo prebúdzanie, kde je replika: "Tri quarky pre Mr. Marka!" Nútite svojich študentov čítať literatúru?
Nenútim, ale očakávam to od nich. Ukázalo sa teda, že Gell - Mann, ktorý svoju Nobelovu cenu získal, keď mal len 23 rokov, mal Joycea prečítaného. Joyce je mimochodom rovnako zložitý príklad chápania sveta, akým je videnie cez fyziku.
Vo svojej prednáške Prečo nie? Gell-Mann rozprával moskovským študentom o tvorivom myslení. Ako ho chápal?
Tvrdil, že vždy treba sformulovať to, čo je nevyhnutné, a porovnať to s tým, čo sa nedarí. Keď tieto dva póly nažhavíme, odrazu sa môže objaviť idea. Mal obrovský ohlas u študentov v publiku, ktorí boli vo veku 22 - 23 rokov, teda v rovnakom, ako on v čase objavu. A odrazu bola celá sála presiaknutá entuziazmom, že aj oni dokážu veľké veci. To je najdôležitejšie. Musíme provokovať človeka k viere, že môže ako jeden zo sta niečo výnimočné dokázať a objaviť. Keď mu budeme hovoriť, že už pred ním všetko niekto vymyslel, ostane stáť v kúte.
Tlačí niečo študentov na Moskovskej štátnej univerzite do kúta?
Univerzitný učiteľ sa musí starať o rozvoj osobnosti svojho študenta. Chápe, že samotný poznatok si môže ktokoľvek napokon zistiť aj v encyklopédii. Popri všeobecnom rozhľade o téme je najdôležitejšie zachovať si živý mozog. Na rozdiel od iných vied je fyzika najviac profesionálnou záležitosťou. Stačí sa stať profíkom a potom sa už uvidí, či bude mať ten-ktorý vedec šťastie, alebo nie. Je veľa vynikajúcich fyzikov, ktorí nedostali Nobelovu cenu len preto, že na svojom vedeckom putovaní nenatrafili na poklad nevídaného efektného objavu.
Aké je riešenie pre takýchto vedcov?
Musia mať pôžitok zo samotného procesu, nie z výsledku. Ak sa mu páči zaoberať sa vedou, už to by mu mohlo stačiť v živote samo osebe. To znamená, že svoj život neprežil nadarmo, že bol plnohodnotný. Ale ak tipuje ako v športe na výhru, prezrádza velikášstvo, čím znižuje svoju ľudskú hodnotu.
Pretekanie je však veľmi prirodzené pre naše uvažovanie.
Je to pravda, ale nemôžeme sa pretekať úplne vo všetkom. Hranice športu musia byť tiež ohraničené. Ak strácame pocit radosti zo života, z jeho plnohodnotnosti, robíme niekde chybu. Výzva spočíva v tom, aby sme milovali život v jeho celistvosti. Ak si vyberáme len niektoré jeho prejavy, stávajú sa z nás mašiny na pôžitok. Na MGU učia naši najlepší pedagógovia, ktorí študentov vedú k rozvoju osobnosti a prízvukujú im, že na konci cesty ich nemusí čakať populárna odmena. Odmenou je už samotný fakt, že spojili svoj život s vedou.
Nie je to málo?
Keď ľudia začínajú žiť veľmi "športovo" - hlavne pre výsledok - strácajú zmysel samotného života
Takže vy si s pravým pôžitkom užívate modelovanie možných reakcií DNA?
Určite. Dokonca sa mi o DNA sníva. Rozmýšľam, ako vyzerá, ako sa trhá, čo sa s ňou deje. Mám to od mladosti. Vždy sa mi páčila fyzika a matematika, ale biológiu som podceňoval. Myslel som si, že skúmať, ako dokážu prezimovať žaby a raky, nie je žiadna veda. Až raz som natrafil v učebnici 10. triedy na obrázok DNA. Veľmi sa mi zapáčil, bol som až otrasený a všetko som sa naučil. V škole som sa prihlásil a už-už ma chcela učiteľka vyvolať, ale vtom vošiel do triedy učiteľ telesnej výchovy a vyžiadal si dvoch žiakov na pomoc na školskom dvore. No a ja som bez váhania vyrazil za ním von, lebo ani jedna hodina sa nedá porovnať s tým, že stráviš čas na čerstvom vzduchu. A tak som svoju hlavnú domácu úlohu o DNA nezodpovedal a zvyšok života sa o to usilujem, len neviem, kto je v tomto prípade učiteľ. (Smiech.)
Ste veriaci?
Veda v nijakej miere neprotirečí náboženstvu. Teraz beží v Rusku veľká diskusia, lebo niekoľkí akademici na čele s naším nositeľom Nobelovej ceny za fyziku z roku 2003 Vitalijom Ginzburgom napísali otvorený list, v ktorom hovoria, že náboženstvo je zastarané tmárstvo a je už najvyšší čas uvažovať vedecky a racionálne. Mnohí vedci však s nimi nesúhlasia, lebo ide o odlišné stránky vedomia, ktoré by sme nemali navzájom zamieňať. Týmto štýlom akademik Ginzburg len propaguje vlastnú vieru, ktorou je ateizmus. Myslím, že skutočná viera nie je odkázaná na propagandu a škandálnu agitáciu. Ginzburg je úprimný človek, ale zároveň je príkladom toho, keď niekto nepochopí hranice svojej kompetencie a zaoberá sa niečím, čo mu neprislúcha. Aj Freudove objavy boli hlboké a reálne, ale keď ich zovšeobecnili a začali hovoriť, že každý človek chce zabiť svojho otca a zviesť vlastnú mamu, zbytočne sa zosmiešnili. Náboženstvo je najskrytejšia sakrálna stránka ľudského života. Nemôže úplne otvorene vychádzať na povrch.
Prečo sa teda práve toto intímne tajomstvo stáva príčinou krvavých nepokojov vo svete?
Je to spojené s istým návratom k prapôvodnému vedomiu. Rehabilitujeme staré poznanie. Progres príliš ďaleko skočil a v západnej Európe nastal rozpad náboženského vedomia. Teraz sa ukazujú plody tejto deštrukcie. Východ sa toho obáva a odsudzuje to. Pričom hlboko veriaci ľudia zo Západu aj z Východu sa dokážu krásne dohovoriť. Rozumejú hodnotám a vážia si život druhého človeka. Len profánna viera bez pochopenia podstaty vyvoláva rozbroje. Teraz sa už aj západná Európa začína vracať k pôvodným hodnotám. A vojny na náboženskej pôde vlastne hovoria aj o tom, že význam a váhu náboženstva sa neoplatí potláčať. Veď celé 20. storočie bol pokus o odmietnutie náboženského vedomia a spätne sa stalo zjavným, že sa k nemu musíme vrátiť.
Odkiaľ beriete túto istotu?
Ak sa vzdáme viery, stratíme energiu, ktorou disponovali naši predkovia. Práve táto energia im umožnila dosiahnuť aj vážne objavy vo vede a kultúre. Je známe, že väčšina vedcov boli hlboko veriaci ľudia. To len 20. storočie dáva pár odlišných príkladov. V tomto zmysle moslimovia, ktorí sú verní svojim ideám, majú teraz zvýšenú energiu, vášeň a schopnosť docieliť svoje úmysly. Náboženstvo je priama cesta k energii, ktorá je skrytá v duši človeka.
Zaoberáte sa ezoterikou?
Nemusím byť ezoterikom, aby som si bol vedomý toho, že ľudská duša obsahuje rezervoár akejsi duševnej nafty, ktorá sa môže nečakane v hĺbke rozhorieť. Môžete navŕtať dieru, priložiť oheň a všetko vybuchne. Ale dá sa táto energia využívať aj postupne - krok za krokom a celý život. A nielen pre jedného, ale aj pre celé blízke okolie človeka. Každý spisovateľ čerpá práve z týchto zásob svojej duše, ktoré sú podobné náboženstvu. A vďaka svojej skúsenosti a intuícii nachádza obrazy, ktoré sú také blízke ostatným. Mnohí umelci, čo natrafili na tento zdroj, ho neskôr nedokázali ovládnuť. Ľudsky ho neuniesli. A náboženstvo túto možnosť dáva.
Svet však pozoruje paradox - moslimovia, ktorí sú verní svojmu prorokovi, prehrávajú v súťaži o život so západným človekom, ktorý svojimi prorokmi pohŕda, a je úspešný.
Čo je to úspech? Západ ho vníma materiálne. No nezaplatiteľný úspech je, ak vás milujú najbližší, priatelia, ak človek objavil svoje poslanie a žije v súlade s ním. Takýto úspech je iný - nie je krikľavý a očividný, nie je priamočiary. Za peniaze si nekúpite milujúcu manželku ani muža. To najcennejšie, keď žijeme v srdciach iných, sa kúpiť jednoducho nedá. Navyše, Puškin raz povedal, že básnika si musíme ceniť podľa zákonov sveta, ktorý ho vytvoril. Aj jednotlivé kultúry musíme chápať podľa ich vlastných najvyšších kánonov, či sa uplatňujú a rozvíjajú na zdokonalenie vlastných vznešených princípov. Prečo by sme mali vnucovať svoje zákony nejakej inej kultúre? Ak pochopíme hodnoty iných, až potom budete môcť spozorovať, či smerujú k svojmu naplneniu, či sa obrodzujú, alebo degradujú.
Pre nás je však obraz šiítskych zákonov a zákazov pochmúrny a nepochopiteľný.
Súhlasím, ale ťažké je ich súdiť. V poslednom čase sa veľa intelektuálov vo Francúzsku aj v Rusku prikláňa k islamu. Nie je jednoduché pochopiť, čo by sme mali považovať za správne. Poznal som hlboko veriacich pravoslávnych ľudí, ktorí hovorili, že ak pravoslávie považujeme za akési univerzálne právo, sme ovládnutí pýchou a berieme na seba priveľa. Nemôžeme zaspávať na vavrínoch. Musíme stále hľadať. Veľký duch sa do konca svojho života nachádza v stave hľadania a nie je si istý v konečných riešeniach otázok.
