britského impéria a získala prezývku "ryžovisko zemegule".
Nič z tohto bohatstva však neslúži 52- miliónovému národu. Práve naopak. Mjanmarsko dnes patrí medzi najchudobnejšie štáty Ázie a ekonomická výkonnosť stále klesá. OSN odhaduje, že až 80 percent obyvateľov žije z menej ako dolára na deň. Kto je za to zodpovedný? Pri moci je od 60. rokov minulého storočia vojenská junta, ktorá budovaním socializmu doviedla krajinu k hlbokému ekonomickému a politickému úpadku. Režim financuje 400-tisícovú armádu a na jej chod vynakladá takmer polovicu štátnych financií. Pre porovnanie - do zdravotníctva a školstva prúdi približne desať percent rozpočtu, čo pri jeho nízkej výške de facto znamená, že tieto dôležité odvetvia takmer vôbec nefungujú. Režim si je svojho zlyhania vedomý a kvalitu nemocníc sa snaží utajiť. "Sem nemôžete. Ani ak vás bolí brucho, cudzinci sem nesmú," hovorí pred nemocnicou v centre Rangúnu ozbrojený vojak. V pozadí vidieť mohutnú ošarpanú budovu postavenú v koloniálnom štýle a preplnené izby s pacientmi. O tom, aká katastrofálna musí byť starostlivosť vnútri, svedčí štatistika Svetovej zdravotníckej organizácie. Tá v rebríčku kvality zdravotníctva zaradila Mjanmarsko na 190. miesto zo 191 skúmaných krajín.
Strieľajúci budhisti
O životnej úrovni v bývalom hlavnom meste Rangún svedčí rozpadnuté centrum mesta, zapáchajúca kanalizácia, všadeprítomná špina a ošarpané mestské autobusy. "To sa stáva bežne, veď tento Nissan má už vyše dvadsať rokov," vtipkuje taxikár, keď sa nám po nastúpení do auta nedali zatvoriť dvere a celú cestu sme ich museli pridŕžať, aby sa neotvorili. V podobnom stave je väčšina taxíkov a mestská doprava, v ktorej sa ľudia bežne vozia na otvorených nákladiakoch.
Práve zdraženie pohonných hmôt až o niekoľko sto percent vyvolalo v polovici augusta jedny z najväčších protestov proti režimu. Ľudia nemohli pochopiť, prečo junta bez ohlásenia tak prudko zdražila palivá, navyše, keď ich sama v krajine ťaží. Nepomohlo ani kuriózne vysvetlenie štátneho denníka Nové svetlo Mjanmarska, ktoré z rastu cien obvinilo Ameriku a jej vojnu v Iraku. Protesty zo dňa na deň mohutneli a zmenili sa na boj o demokratizáciu krajinu. Do ich čela sa postavili lídri opozície a budhistickí mnísi. Po takmer mesiaci demonštrácii však junta tvrdo zatlačila, vojaci začali do davu v centre Rangúnu strieľať a vzápätí vyhlásila zákaz nočného vychádzania. Podľa oficiálnej verzie zomrelo desať mníchov a na ulici zostal mŕtvy aj japonský novinár. Údaje mimovládnych organizácii, disidentských skupín a zahraničných ambasád však hovoria až o stovkách obetí a tisíckach pozatýkaných ľudí.
"Väčšina vojakov a generálov sú budhisti. Ako mohli strieľať do mníchov?" krúti zhrozene hlavou šmelinár ponúkajúci výmenu peňazí. Podobný názor má väčšina Barmčanov, pre obavy o život sa však na protestoch priamo nezúčastnili.
Všadeprítomný strach
Pri žiadosti o fotografiu a meno prosí šmelinár o zachovanie anonymity. Po ďalších podobných skúsenostiach sa prestávame o mená a nakrúcanie rozhovorov usilovať. Strach ľudí je všadeprítomný a aj vďaka nemu si režim udržiava silné postavenie. Líderka opozície Aung San Su Ťij (už dvanásť rokov držaná v domácom väzení) vo svojej známej eseji píše práve o strachu a tvrdí, že je dôležité odpútať sa od tohto pocitu.
Pomôcť môžu aj budhistické meditácie. Až 90 percent Barmčanov sa hlási k budhizmu a ich viera nie je len deklaratívna, najväčšia rangúnska pagoda Švedagon je neustále plná ľudí, ktorí tu okrem modlenia aj oddychujú, obedujú, poprípade si na chvíľku pospia. Jeden z najväčších zážitkov je prísť tesne popoludní. V čase monzúnových dažďov pravidelne asi hodinku prší a práve vtedy sa dá schovať v niektorom z prístreškov chrámu, pozorovať prudký dážď, na chvíľku si ľahnúť, zatvoriť oči a porozmýšľať o živote. Pre Európana je to silný zážitok a ostrý kontrast v porovnaní s uponáhľaným životom, ktorý vedie doma.
Zmena musí prísť zvnútra
Keď si na ulici kúpite napríklad vyprážaný prasací chvost, kúsok žabacieho stehienka alebo orieškový koláč, predavač je taký vďačný, že vás odmení obrovským úsmevom. Ľudia majú vo všeobecnosti stále dobrú náladu a vždy slušne pozdravia. K cudzincom však nie sú dotieraví a žobranie detí, také časté napríklad v Indii, je zriedkavé. Vyše šesťstokilometrová cesta trvá úmorných štrnásť hodín. Klimatizácia nefunguje, vlak neustále hrmoce a nadskakuje. Muž sa stále usmieva a ochotne ma niekoľko hodín ovieva obrovským vejárom. Počas zastávok nakúpi banány a cigarety a po chvíli si pochutnáva a bafká celé kupé. Po pár hodinách sa musia skamarátiť aj na prvý pohľad nesympatickí cestujúci. Práve spontánnosť, ochota podeliť sa a pomôcť je najväčšou devízou miestnych ľudí.
Frustrácia z nedemokratického zriadenia však stále narastá a raz bude musieť vyvrieť opäť na povrch. "Režim hocičo len tak nezmení, ľudia musia vyjsť opäť do ulíc a myslím, že nás čaká ešte veľa krviprelievania. Zmena musí prísť najmä z vnútra, tu nám žiadny tlak Západu nepomôže," hovorí tvrdo barmský imigrant v prihraničnom thajskom mestečku Mae Sot. Sám patrí ku karenskej menšine a ušiel pred postupujúcou barmskou armádou, ktorá ničí celé dediny v rámci "boja" proti miestnym gerilám.
Vivat Havel, vivat Dubček
Tlak medzinárodného spoločenstva má však predsa len silný význam. Najmä Čína a susedné štáty, ktoré s Mjanmarskom čulo
obchodujú, môžu využiť svoju ekonomickú silu a žiadať generálov, aby demokratizovali krajinu. Nezastupiteľnú úlohu má aj Európa, vrátane Slovenska a Českej republiky, ktorých antikomunistickí lídri majú v tomto regióne veľkú vážnosť.
"Akým jazykom to hovoríte?," pýtal sa nás v rangúnskej reštaurácii neznámy pán. Keď sa dozvedel, že slovensky a česky, hneď si spomenul na Václava Havla. Ten je po celej krajine mimoriadne uznávaný, pretože navrhol Su Ťij na Nobelovu cenu mieru, ktorú v roku 1991 aj získala. Muž sa po pár minútach vrátil a víťazoslávne povedal ešte jedno meno - Alexander Dubček. "Pre nás sú to výrazné symboly, ktoré dokazujú, že boj za demokraciu nie je márny." Nestojí za to, aby sme sa o tento kút sveta viac zaujímali?
Autor: Štefan Hudec Rangún, Mandaj
