ale aj preto, že „ú“ sa na javisku lepšie vyslovuje.
Číra náhoda zaúradovala v zhode medzi prvým javiskovým uvedením románu v Spišskom divadle a jeho novým knižným vydaním v rovnakom týždni. Je to síce marginálne čaro nechceného, ale to, že by reedícia románu a jeho divadelná premiéra mohli byť motivované aktuálnym napätím v slovensko-maďarských vzťahoch, je poriadne pritiahnuté za vlasy. Takéto zámery sa kujú aj pár rokov pred uvedením. Kritik by to mal vedieť.
Nie je však náhoda, keď divadelná adaptácia 166-ročnej prózy (historicky druhého najstaršieho románu autora v slovenskom písomníctve) koreluje s horúcou súčasnosťou. To však nedokladuje bohapustú aktualizáciu, ani to, že román je starina, alebo že je dokladom iba o Chalupkovom talente.
Keby si bol Oleg Dlouhý prečítal, keď už nie román, aspoň doslovy k jeho vydaniam, bol by sa dozvedel, aké penzum poznatkov zužitkoval Chalupka na ploche „donkichotiády podľa najnovšej módy“. Sotva by sme našli iného autora v slovenskej literatúre, ktorý dokázal tak organicky skĺbiť do satirického príbehu aktuálne filozofické ladenie s veľkým množstvom historických odkazov ako v danom prípade Ján Chalupka.
Keďže podľa kritika je javiskové dielo poplatné štruktúre epizód, ktoré nie sú dramatické, položme si otázku, či rôzne dramatizácie Cervantesovho Dona Quijota nie sú tiež z takého istého nedramatického cesta? U Cervantesa je epizódami trasovaná cesta posadnutosti hlavného hrdinu za nájdením svojej Dulcinely, u Chalupku rovnako štrukturovaná cesta za pravlasťou Maďarov. A kritikom ťažko hľadaný zmysel opusu je na svete.
Nacionálne šialenstvo Bendegúza v oných časoch i dnes vykazuje rovnako deštruktívny element a v tomto je dielo nadčasové.
Keby namiesto povrchnej rutiny kritickej praxe si bol kritik prečítal prozaický text Jána Chalupku, prišiel by aj na to, že vyčítaná pokora pred pôvodinou nie je namieste, lebo okrem súvekých textov v medzihrách aj kompletne celý záver je autorská fikcia dramatizátorov, a to už celkom mimo intencií klasika.
Napokon, poetika ľudového divadla, za aké sa vydáva spišská inscenácia, strpí absenciu požadovaného dramatizmu, lebo jeho zvrchovaným nosičom je slovo.
Autor: Tibor Ferko (Autor je spoluautor dramatizácie a dramaturg inscenácie Bendegúz)
