VIKTOR GUMÁN (31), jeden z najlepších slovenských vzpieračov.
Na rozdiel od vás, Martin Tešovič sa upol len na vzpieranie. Nezávidíte mu?
"Raz za rok. Keď som v rámci dovolenky na sústredení, a podobne ako on cez deň s čistou hlavou makám, večer zájdeme do kina a potom od únavy padneme do postele. Ja som si však zvolil inú cestu."
Prečo?
"Lebo som nemal toľko odvahy ako on. Maťo sa naplno venuje vzpieraniu, ale nevie, čo bude robiť o päť rokov. Ja viem. Tešovič získal na svetových a európskych šampionátoch kopu medailí, ale finančne nie je na tom ani tak ako tenisti challengerovej úrovne. To je tragédia."
Na sobotňajších majstrovstvách Slovenska ste sa zišli nielen s otcom, podpredsedom zväzu, po čase zasa dvíhal aj starší brat. Čím bola činka vo vašej rodine?
"Nezužoval by som to len na činku. Hovoril by som o športe. U nás bol a stále je čímsi ako náboženstvom. Buď veríte, alebo neveríte."
A vy veríte?
"Neviem si predstaviť žiť úplne mimo športu. Veď som študoval na športovom gymnáziu. Šport je úžasný benefit do života."
Prečo ste si vybrali právo?
"Nechcel som byť učiteľom ako otec. Zaujala ma myšlienka obrany hodnôt. Počúval som: mám právo. Chcel som zistiť, čo to obnáša. Žil som a žijem športom, ale pochopil som, že vo firme nebudú tolerovať, že sa čosi neurobí len preto, že reprezentujem v Thajsku. Najmä nie v takej, ktorá nevozí hlinu, ale ľudí, navyše, vo chvíľach, keď im ide o život. Nie som športovec a popritom právnik, ale naopak. Trénujem len po večeroch."
Koľko tréningov ste stihli medzi majstrovstvami sveta a Slovenska?
"Dva. A v pracovných stresoch som zhodil štyri kilá. Veď to aj bolo cítiť."
Trhali ste skvele.
"Občas sám žasnem, že som s minimom tréningov schopný trhnúť slušný výkon. Ale nadhod bol žalostný nedal som ani základ."
Existuje vysvetlenie?
"Trh je vecou techniky, kým nadhod vyžaduje tréning. To, čo ste sa v mladosti naučili, vo vás zostáva, hlava si to vytiahne, ale telo neoklamete."
Prečo to nevzdáte?
"Nebyť Rudolfa Lukáča, vzdám to už pred majstrovstvami sveta. Poslal som mu esemesku, že nestíham trénovať, nebudem zo seba robiť šaša a ruším sľub. Ale on nás má prečítaných. Prišiel, strčil mi do ruky škatuľu vitamínov a povedal: Tu vôbec nejde o teba, ale o kvalifikáciu na olympiádu. V pondelok prídeš na sústredenie do Tatier, a keď sa aj po týždni budeš cítiť ako šašo, nepoviem ti pol slova výčitky."
Čo teraz? Na jar je európsky šampionát, posledná olympijská kvalifikácia.
"Viem, že musím začať s prípravou skôr."
V čom tkvie Lukáčovo čaro?
"Dáva do toho srdce. Keď vyhrá Tešovič, slzí ako keby sám vyhral. Keby mu šlo o funkciu, už dávno sa na to vykašle. Preňho to nie je bočák. Veď zanedbáva rodinu aj firmu. Je ochotný obetovať pre úspech prinajmenej toľko, ako jeho zverenci. A vie ich motivovať."
Vďaka tomu, že vám starším bol kolegom, ba aj kapitánom?
"Je jednoduchšie rešpektovať niekoho, o kom viete, že má dvadsaťročné skúsenosti. Lukáč si rešpekt nevyboxoval, on ho prirodzene získal."
Napriek tomu ho trénerská rada žiada odvolať.
"Na Slovensku nie je momentálne nikto, kto by ho vedel nahradiť. Má podporu každého z nás reprezentantov. Stopercentnú. A ak by ho mal vymeniť niekto, kto zatúži po akože teplom miestečku, tak ja určite s ním nejdem."
Keď na veľkých súťažiach dvíha Tešovič, vždy mu s Kutlíkom asistujete. Máte podelené úlohy?
"To vyplýva z atmosféry v kolektíve, ktorú nám mnohí závidia, napríklad Česi. Hlavná zodpovednosť je na Lukáčovi, ale navzájom sa korigujeme. Sme zohratá trojica. Ondro nakladá a ja sledujem vývoj súťaže, ako bežia pokusy súperov. To je neraz vysoká hra: ostať na ohlásenej váhe alebo ju dvihnúť."
Na posledných MS v Čiang Mai Tešovič po bronzovom trhu nenadhodil základ. Neprecenili ste ho pri určovaní váhy?
"Absolútne nie. Maťo ani na okamih nezapochyboval, že 221 kg dostane nad hlavu. Podľa rozcvičovacích pokusov mal zjavne na viac. Trikrát však dostal takzvaného motáka, priškrtil si činkou tepnu. Skončilo sa to bez výčitiek nielen k nám, ale aj k sebe samému. Tešovič je unikátny zjav. Bol hviezdou pred desaťročím a je ňou aj dnes. To, čo medzitým zo zdravotných dôvodov prežil, bolo peklo. Môžeme sa biť do pŕs koľko chceme, na ňom stojí a padá slovenské vzpieranie. Žiaľ, nemá to, čo by mohol a mal mať."
