Možno preto, že každého, koho tam stretnem, môžem pozdraviť, usmiať sa na neho, spýtať sa, ako sa má, zaželať mu všetko najlepšie, hlavne dobré zdravie.
Keď idem po Bratislave a vidím staršieho človeka, túžim ho tiež pozdraviť, no stále mám akési nepochopiteľné zábrany. Aj keď si myslím, že by ho to mohlo potešiť, predsa zvažujem - čo ak si pomyslí, že nie som normálny alebo dokonca blázon...
Bol kedysi v Bratislave taký človek, čo mal odvahu, ktorá mne chýba.
Keď šiel po ulici, na každého sa usmieval, každému sa na diaľku uklonil, zdvihnutím klobúka pozdravil. Bolo to veľmi milé. Nikto sa na neho nehneval, mali ho dokonca radi - no všetci ho považovali za blázna.
Pamätníci ho poznali pod menom Schöne Náci. Hoci bol veľmi plachý, mal odvahu byť slušný a pozdraviť aj neznámeho človeka.
Čím som starší, tým viac túžim pozdraviť hocikoho z Bratislavčanov, každý deň zbieram odvahu na tento čin. Verím, že raz ju nájdem i za cenu, že by ma mali všetci považovať za blázna.
No verte mi, nie som blázon, to len u nás v Častej je taký milý zvyk, že ľudia sa navzájom zdravia.
(Aby som bol presný, sú aj v Častej ľudia, ktorí nikoho nepozdravia, ale - úprimne povedané - tí určite nie sú celkom normálni...)
Autor: Marián Minárik-Častovský (vysokoškolský pedagóg
