Sedím v predstavenstve s dvoma kolegami, ktorí minulý rok toho veľmi málo povedali a urobili. Bez ohľadu na to oboch jednomyseľne znovu zvolili za podpory nominačného výboru. Čo si o tom myslíte?
Anonym, New York, USA
Určite nie ste jediný člen predstavenstva v dejinách, ktorý musí strpieť neefektívneho kolegu. Nič proti predstavenstvám. Ako celok pridávajú skutočnú hodnotu. No predstavenstvá často tolerujú problémové výkony jedného či dvoch svojich členov; je prosto príliš časovo náročné alebo politicky nerozvážne zlikvidovať tento problém. A preto, bohužiaľ, priveľa predstavenstiev – aj v štátnom, aj v súkromnom sektore – neprispieva k výsledku tak, ako by mohlo a malo.
Nehovoríme tu o zločineckom správaní predstavenstva. Nie, hovoríme tu o typoch riaditeľského správania, ktoré sú absolútne zákonné, ale rovnako absolútne deštruktívne. Podľa našich počtov ich je najmenej päť.
Začnime typom, aký opisuje váš list: „Ničnerobiacich“. Niektorí z nich sú príliš zaneprázdnení, než aby im záležalo na vašom konkrétnom predstavenstve. Niektorým chýba chuť vyvíjať sa profesionálne. A ešte ďalší sú nenápadní pre bezpečnosť práce. Takže Ničnerobiaci len zriedka na schôdzach niečo spochybnia alebo napadnú.
Ničnerobiaci sú hrozní, ale ani zďaleka nie takí nebezpeční ako typ číslo dva v našej kategorizácii, „Biela vlajka“. Títo ľudia žijú v strachu, že ich osobne poškvrní akákoľvek kontroverzia. Chýba im odvaha – kľúčová charakteristika každého dobrého člena predstavenstva. Pri každom verejnom alebo súkromnom spochybnení znečistia zasadačku svojou hyperventiláciou v snahe dosiahnuť zmier, aj keby to znamenalo zapredať princípy, len aby sa dostali z mušky. Iste, predstavenstvo musí občas vyriešiť spor, ale nikdy nie prv, než organizácia prenikne do faktov a dôkladne sa s nimi oboznámi. Takýto proces vytvára atmosféru dôvery medzi manažmentom a predstavenstvom a iba v takomto prostredí možno podstupovať riziká – a len v takomto ich aj podstupujú.
„Kabalista“ je tretí typ zlého člena predstavenstva. To je riaditeľ, ktorý na zhromaždeniach tíško sedí, ale potom sa ujme veci v zákulisí, získava si priaznivcov, aby naplnil ďalší program, totiž svoj vlastný. Výsledkom je „predstavenstvo vnútri predstavenstva“, ktoré urobí z ostatných riaditeľov druhoradých občanov.
Takáto dynamika nielenže vyraďuje väčšinu potenciálu predstavenstva, ale zároveň podkopáva vzťah predstavenstva s manažmentom. Hlavní riaditelia nikdy nevedia, či člen predstavenstva hovorí za seba, za celé predstavenstvo, alebo za Kabalu.
Dobrí riaditelia sa sústredia na veľkoplošné veci ako následníctvo a stratégia. Vezmime si naopak nášho štvrtého delikventa, „Všetečníka“. Namiesto aby sa stretával s nádejnými talentmi a diskutoval o dynamike odvetvia, Všetečník sa ponorí do prevádzkových detailov. Akoby nedbal na fakt, že členovia predstavenstva sú nimi pre svoju múdrosť, zdravé poradenstvo a úsudok, a nie pre každodennú prevádzku podniku.
A napokon existuje „Pontifikátor“. To je samoľúby nafúkanec, ktorý sa nevie nabažiť vlastného hlasu. Tak ako Všetečníci, aj Pontifikátori odvádzajú pozornosť predstavenstva od skutočných problémov.
Prirodzene, pre člena predstavenstva je ľahšie tolerovať niekoľko neefektívnych kolegov. No predstavte si, o koľko lepšie by bolo, keby nominačné výbory, zvyčajne sústredené na vetovanie potenciálnych členov, riešili ťažké prípady rovno pred nimi.
