Príbeh medzivojnovej femme fatale Anne-Marie Stretterovej je z definície tragický. Jediné možné lásky sú lásky nemožné.
Príbeh Talianky, ktorá si nikdy nezvykla na Indiu ani na manželstvo, rozprávajú štyri hlasy bez tváre stojace mimo príbehu, na ktorý sa vlastne len ťažko rozpamätávajú. Aj medzi dvomi mužskými a dvomi ženskými hlasmi sa odvíja vlastný mikropríbeh. Počujeme aj ďalšie hlasy z recepcie u francúzskeho veľvyslanca.
Chvíľu teda trvá, kým zistíme kto je kto, ku koncu sa však nitky príbehu spletú. Inscenátori mohli divákom pomôcť, napríklad jasnejším odčlenením rozprávačov od hlasov hostí z recepcie. Tie navyše nezneli všetky celkom prirodzene, a neboli zase ani hlasmi „vnútorného čítania“, ako si to autorka predstavovala. Inscenovanie básnického textu na pomedzí drámy a prózy ani prózou, láka vizuálnych mágov ako Robert Wilson, ktorý famózne inscenoval Durasovej Chorobu zvanú smrť. Niet sa čo čudovať, že okrem uvedenia Kina Eden v Štúdiu 12 ide o prvú Durasovú na našich javiskách. Texty La Musica či Kino Eden poznajú diváci len z rozhlasových či televíznych podôb. Pokus o inscenáciu by stál za to, prorokovala už pred rokmi jej prekladateľka Michaela Jurovská.
Na dej sa dívame cez žalúzie, ktoré striedavo otvárajú a zatvárajú výhľad na tajomstvá uzavretej spoločnosti. Rafinovaný vizuál Hansa Hoffera adekvátne dopĺňali kostýmy Marije Havranovej. Nie je to divadlo znaku, skôr náznaku. V pozvoľnom tempe rozprávania visí vo vzduchu vášeň ako všadeprítomná horúčava. Semtam niekto zošalie a začne kričať, recepciu to však naruší len na sekundu.
Ingrid Timková dostala po čase charizmatickú postavu, akú si zaslúži. Po scéne sa pobybuje absolútne vláčne, je všeobecne prístupná, a predsa odmeraná. Je dokonalá, hovoria o nej Durasovej hlasy, čo znamená toľko, že navonok nič nevidieť. Výrazným typom je aj Sáva Popovič v úlohe jej milenca Michaela Richardsona. Ján Gallovič mal so svojím a priori príjemným výzorom i hlasom dostal priťažkú úlohu zahrať vicekonzula, ktorého sa všetci štítia. Tancujúci štatisti vhodne ilustrovali diplomatický zbor.
Rakúsky režisér Hans Hollmann nám podaroval produkciu, ktorá je nielen na slovenské pomery v mnohých ohľadoch výnimočná. Je taká iná, že by ste si ju nemali nechať ujsť, aj keby sa vám nemala páčiť.
Divadlo Aréna Bratislava – Marguerite Durasová: India Song
Preklad: Michaela Jurovská
Réžia: Hans Hollmann
Scéna: Hans Hoffer
Kostýmy: Marija Havran
Dramaturgia: Martin Kubran l Hrajú: Ingrid Timková, Ján Gallovič / Marián Prevendarčík, Sava Popovič, Martin Hronský, Matej Landl, Mara Mainga Ngueve Lukama, Vladimír Bartoň, Jozef Šimonovič / Laco Konrád, František Balog a ďalší
Hlasy: Monika Hilmerová, Tatiana Pauhofová, Milo Kráľ, Branislav Matuščin a ďalší.
Premiéra 19. októbra 2007
