Absolvent bratislavského Tanečného konzervatória a rodák z Bratislavy Roman Lazík (na snímke SND) sa vo Viedni ešte len zahrieva. Uplynulých osem rokov totiž strávil ako vedúci sólista Bavorského štátneho baletu v Mníchove, jednej z najlepších baletných scén Európy, kam sa dostal po krátkom pôsobení doma, v Južnej Afrike a Izraeli.
Do Slovenského národného divadla dnes prichádza tancovať ako hosť v Labuťom jazere. „Princa Siegfrieda som prvý raz tancoval v Bratislave ešte ako osemnásťročný, hneď po škole,“ hovorí. V novostavbe si zatancuje po prvý raz. Cíti sa v nej vraj oveľa lepšie ako v starej budove divadla, je zvyknutý na veľké pódiá a toto mu vyhovuje.
Lazík hosťuje v Národnom tretíkrát. Odkedy odišiel zo Slovenska, účinkoval v niekoľkých verziách tohto Čajkovského baletu. Hoci domáce Labutie jazero netancoval už roky, do formy sa dostal za pár dní. „Ostalo to v tele,“ hovorí. „Keď počujem hudbu, automaticky sa mi vybaví prvá skúsenosť. Tú si človek vždy dobre zapamätá.“
V Mníchove začal Lazík pôsobiť ako „polosólista“. Už to bolo viac, než očakával. Keď sa po dvoch sezónach sa stal vedúcim sólistom, nič mu nestálo v ceste tancovať na plný výkon. „Niekedy sám nemôžem uveriť tomu, že som dosiahol taký krásny úspech,“ hovorí.
Hoci mníchovský balet má jeden z najlepších repertoárov na svete – od klasiky až po moderné, najsúčasnejšie tituly, po čase sa v ňom začal cítiť, ako hovorí, príliš dobre. „Vtedy ako na zavolanie prišla ponuka z Viedne. Som tam od septembra spolu s jedným z mojich mníchovských pedagógov.“
Práve blízkosť Viedne dopomohla pozvaniu od šéfa slovenského baletu Mária Radačovského. „Je to príjemná zhoda okolností, že mám práve chvíľu voľno a mohol som povedať áno,“ tvrdí Lazík. Odkedy je „za rohom“, využíva každý voľný víkend na cestu domov. „Už som sa zlepšil aj v slovenčine, spočiatku som mal trochu problém nastaviť sa. Viete si predstaviť, ako to je v súboroch, kde sa poschádzajú tanečníci z celého sveta. Hovoríme síce väčšinou po anglicky, ale tak, že ľudia zvonku prestávajú rozumieť.“
Tancovať v Labuťom jazere v rodnom meste je pre Romana príjemné spestrenie i česť, svoju úlohu však neberie ako umeleckú výzvu. Príbeh princa a jeho lásky je v SND spracovaný ako klasická baletná rozprávka s happyendom, nijaká veľká dráma sa podľa neho nedeje.
„Tancoval som aj vo verziách, ktoré posúvali klasický príbeh tak, aby sa na postave dalo dobre stavať,“ hovorí. „Napríklad jedna z verzií, ktorú som tancoval, bola celá o princovi–schizofrenikovi, ktorý bojoval s rôznymi víziami, až mu napokon zlyhalo srdce a zomrel. Iná verzia si zasa vzala za libreto príbeh Ludwiga II., bavorského princa, ktorý sa utopil. Vždy závisí od choreografa, čo si praje.“
Na otázku, či by v Bratislave prijal zaujímavú ponuku na účinkovanie, Lazík odpovedal zatiaľ neisto. „Všetko je otázka môjho vyťaženia vo Viedni. Ponúkli mi dobrú pozíciu a možnosť využiť voľný čas na vlastné aktivity.
