eve.
Vedúca ma privítala a usadila pri svojom stole. Bol som otočený chrbtom k stredu miestnosti. Začali sme rokovať o podmienkach hypotekárneho úveru. Odrazu som si všimol, že v banke zostalo nezvyčajne ticho. Okrem môjho hlasu a hlasu vedúcej by bolo počuť aj špendlík spadnúť. Nielen klienti, ale aj pracovníci od stolov zmizli.
Pozrel som sa smerom k vchodu a cez sklené dvere som zazrel osobu zo zbraňou v ruke. Začal mi stúpať adrenalín. Vtedy som si uvedomil, že už chvíľu niekto za mnou stojí a počuteľne dýcha. Bol to vysoký svalnatý muž v čiernom, s nepriestrelnou vestou a brokovnicou.
Adrenalín dosiahol poriadnu hodnotu. Vtedy si vedúca, ktorá práve dopočítala dobu splácania úveru, všimla, že som sa otočil a zbledol. Aj ona sa porozhliadla po miestnosti a keď sa pozerala na ozbrojenca, tak on prehovoril: „Máme hlásené prepadnutie banky, oznámené skrytým poplachom.“ Vtedy som si uvedomil, že som jediný cudzí človek v banke. Napadlo mi jediné, že sa nesmiem pohnúť.
Nastala nekonečná chvíľa ticha a čakania. Cítil som, že čas zastal, ale v skutočnosti to bolo len na jedno nadýchnutie vedúcej, ktorá povedala: „Veď sme vám oznámili, že dnes tu máme servisnú firmu, ktorá robí údržbu na poplašnom zariadení.“
Vtedy ozbrojenec zložil zbraň a povedal niečo vo význame: to sa podarilo. Dal pokyn kolegovi pri dverách, že je všetko v poriadku. Pracovníci banky aj klienti sa vrátili k stolom a činnosť banky pokračovala ďalej, ako by sa nič nestalo.
Vedúca sa mi veľmi ospravedlňovala, ponúkla kávu aj minerálku. Pri zápise do knihy o falošnom poplachu som sa dozvedel, že v centrále ochrany objektov pri výmene služby nedošlo k odovzdaniu informácie, že dnes bude v banke údržba a testovanie poplašného zariadenia, a tak vyrazili naostro.
Táto príhoda sa mi stala asi pred dvoma rokmi. Prečo o nej píšem až dnes? Lebo až teraz som si uvedomil súvislosti a profesionálne konanie výjazdovej jednotky. Bez sirén prišli do banky. Z banky v tichosti vytiahli klientov a zamestnancov. Podozrivého, teda mňa, si nechali nakoniec. Zaujali postavenie, pri ktorom mohli strieľať, ale nestrieľali, ani nezaútočili. Namiesto toho počúvali, o čom sa s pracovníčkou banky rozprávam a podľa toho konali.
Uvedomil som si pri prečítaní článku o zranení sprejera policajtom, v ktorom sa uvádza: „Polícia nemohla bez povšimnutia prejsť okolo niekoho, kto sprejuje stenu. V snahe predísť protiprávnemu konaniu sa policajti rozhodli zakročiť a pri zákroku došlo k ľahkému zraneniu sprejera.“
Z odstupom času hodnotím zážitok z banky tak, že som mal veľké šťastie. Nechcem si ani predstaviť, ako by sa skončila situácia v banke, keby išiel okolo práve policajt od sprejera, ktorý by najprv konal a až potom sa pýtal.
