Jeden z najvýznamnejších filmov slovenskej kinematografie spracúva novelu Vincenta Šikulu Nebýva na každom vŕšku hostinec. Je to príbeh tulákov, bedárov, žobrákov a mrzákov, ktorí, vykorenení vojnou, ponevierajú sa po svete, zbavení svojich domovov. Toľko dej - inak je to aj príbeh o každom z nás. Vôbec nie smutný, hoci o časoch, ktoré boli aj smutné. Tí, ktorých si podmanil, o ňom hovoria ako o filme uhrančivej krásy, ktorý je "rozumom neuchopiteľný, ale imagináciou naprosto fascinuje". Pričinil sa o to najmä režisér Elo Havetta, kamera Doda Šimončiča a nezameniteľná hudba Zdeňka Lišku.Denník SME pre vás pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film

70. rokov nadväzuje na minuloročný projekt, v rámci ktorého sme vám spolu so Slovenským filmovým ústavom priniesli najlepšie filmy rokov osemdesiatych. Každý týždeň až do konca novembra si budete môcť k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu

99 korún. Na týchto stranách Víkendu vám vždy predstavíme film, ktorý je aktuálne v predaji. Podrobné informácie o edícii nájdete na www.dvd.sme.sk. Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.

Koľkokrát nám nebolo všetko jedno

Na nakrúcanie filmu Ľalie poľné si spomína predstaviteľ Kerenského IVAN KRIVOSUDSKÝ (80).

Aký bol Elo Havetta?

Na celý film spomínam s obrovskou láskou, bola to nekonečne krásna práca. Havetta bol vynikajúci režisér. Nesmierne som si ho cenil najmä preto, že on herca nepreháňal, nenaháňal, nenútil. Povedal vždy pred záberom, čo tam chce mať, aká duša toho obrazu by mala byť, a potom sa spoľahol na herca, nechal ho pracovať podľa jeho daností a citu, podľa jeho filmového inštinktu. To poznačilo celú spoluprácu. Nepamätám si ani na jeden pracovný konflikt z nervov, zo stresov, to bola obrovská pohoda, porozumenie, humor, oddych.

Elo Havetta nebol miláčikom režimu.

Nebol poplatný dobe. Filmom hovoril o jadre sveta, o existencii bedárov po prvej svetovej vojne, o tom, s akými úskaliami sa museli prebojúvať a žiť. Mnohí boli kaliky, finančné ruiny. Taký je svet po každej vojne, vždy to mnoho ľudí poznačí.

Ako vás oslovil do filmu?

Naraz sa ma len spýtali, či chcem spolupracovať. Samozrejme, že som veľmi rád, že som sa dostal do tej partie.

Ako sa podarilo docieliť zvláštnu atmosféru filmu?

Ja neviem, či to bola nejaká spoločná duša všetkých nás zúčastnených... Asi sme vedeli, o čo tam má ísť. Stali sme sa každý jedným z nervov celého toho problému, hlavnej línie.

Vaša postava sa vám páčila?

Ja som robil Kerenského! Z môjho pohľadu to bola jedna osobnosť, majetná, lebo som mal ďalekohľad a vreckové hodiny. Bol som kasta.

A mali ste aj bicykel, na ktorom ste vozili sliepky.

Tak z toho bicykla som mal najväčšiu hrôzu. Nejakí machri ho dali dokopy, lebo to v predaji neexistovalo. Okrem vášne som mal aj nekonečný strach, keď som sa rútil z mosta - viete, to sa hocikedy aj prekotilo. Našťastie, nie so mnou.

Vo filme ste stále behali za hlavnou predstaviteľkou Paulou.

Áno, bol som do nej zamilovaný. Ona ma blokovala, no nakoniec sme sa vzali. Okolo nej sa točilo veľa ľudí.

Najprv vás nechcela.

Blokovala ma, ale ja som bol asi veľmi agresívny.

Muž má byť aj v živote taký vytrvalý, keď ho žena odmieta?

Ak je tá žena toho hodná. Vtedy sa treba nekonečne snažiť získať takú ženu.

Vo filme ste vraveli: "Ja som taký nešťastný. Ráno otvorím oči a už som nešťastný."

Ja, keď ráno vstanem, tak si spievam. Nemôžem povedať, že som šťastný, ale som rád na svete.

Aký je odkaz tohto filmu mladej generácii?

Nepoznám reakciu mladých ľudí na tento film, ale myslím, že sa im páči.

Má im čo povedať?

Áno. Hoci to povojnové obdobie, bieda, to mladí nepoznajú. Spomínate si na scény z trhu? Nakrúcalo sa v Malackách. Tam bolo viac biedy ako chuti do života. No živý organizmus sa snaží byť na svete a bojuje za každú hrivnu, ktorú môže v živote získať.

Mnohí z hercov už nežijú, napríklad Vladimír Kostovič.

Kostovič, Janko Melkovič, Vincent Šikula - to bola ohromná partia.

Máte ešte nejaké herecké ponuky? Zavolajú vás občas aspoň do dabingu?

Mňa nevolajú, pre nich som už asi starý. Hoci sú aj starí herci vo filmoch. Moje úlohy dostávajú 40-roční.

Vo filme bola aj vynikajúca hudba a kamera.

Kamera bola fantastická. Nakrúcalo sa na trnavskej tabuli, čo je nekonečná rovina. Koľkokrát nám nebolo všetko jedno - prach, sucho, kam sme stúpili, tam bola vyschnutá hlina. Keď bol oddych, zaspali sme všelijako, aj za stolom. Zmierili sme sa s tým a žili sme v tom prostredí tak, ako bolo treba. Nepamätám sa, že by niekto bol mal námietky. Robili sme to s oduševnením.

1972, 77 minút, čb + farebý

réžia: Elo Havetta

námet a scenár: Vincent Šikula

kamera: Jozef (Dodo) Šimončič

hudba: Zdeňek Liška

hrajú: Lotár Radványi (nahovoril Leopold Haverl), Vladimír Kostovič, Žofia Martišová, Ivan Krivosudský, Emil Tomaščík, Ľudovít Kroner, Ján Melkovič (nahovoril Andrej Hryc), Marián Filadelfi (nahovoril Marián Labuda), Peter Debnár, Jozef Belan (nahovoril Viktor Blaho), Augustín Kubán (nahovoril Slavo Záhradník), Mária Hojerová (nahovorila Božena Slabejová), Jozef Šándor (nahovoril Karol Skovay), Vincent Šikula

Priezračný insitný príbeh filmového mága

Máloktorý filmár tak rýchlo zažiari a tak náhle zhasne ako Elo Havetta. On, pravda, nezhasol, udusili ho - slovami Alberta Marenčina "umrel na normalizáciu". Má za sebou iba dva celovečerné tituly, Slávnosť v botanickej záhrade a Ľalie poľné, a napriek tomu patrí ku kľúčovým osobnostiam slovenského filmu. Kritik Martin Kaňuch označil Ľalie poľné za najlepší film v dejinách slovenskej kinematografie.

Film symfonizuje naivistickú epickú báseň scenáristu Vincenta Šikulu, hudobníka a spisovateľa v jednej osobe, ktorý túto symfonickú zložku zakladá. Režisér ju roziskrí ohňostrojom asociácií, kde "proti márnosti života stavia karnevalizáciu fikcie" (Václav Macek), a vynikajúci hudobný skladateľ Zdeněk Liška realizuje hudobné podložie. Tak vznikli podmienky pre Gesamtkunstwerk - celostné umelecké dielo - ako Friedrich Nietzsche označil tvorbu Richarda Wagnera.

Nezakášame tu do operných sfér náhodou, lebo ten naivistický anarchistický príbeh vojnových veteránov, ktorých povojnové časy vyvrhli na breh života a urobili z nich vykorenených tulákov, naozaj pripomína čosi ako ľudovú symfonickú báseň v próze. Nie tým, že by sa tu spievalo, čo sa v civilnom živote hovorí, ale irealitou, fantastikou deja a vysokým podielom hudby siahajúcej od jarmočných odrhovačiek či vojenských piesní po cirkevné chorály. Zároveň sú Ľalie poľné Havettovým holdom poetike nemého filmu, kde prídu k slovu medzititulky, farebné tónovanie či starodávny spôsob strihovej interpunkcie. Všetky tieto charakteristiky akoby odkazovali k experimentálnemu, teda divácky výlučnému filmu. Experimentálne črty Ľalie poľné naozaj majú. Napriek tomu je ten insitný príbeh zároveň priezračný a svojím spôsobom prístupný, a to je možno najtajomnejší "trik" Ela Havettu, mága slovenskej kinematografie, ktorému "olovená doba" normalizácie nedala žiť.

Pavel Branko (Autor je filmový kritik)