Dávno sme zabudli na miléniové ohňostroje, strach, že sa zosype svetový počítačový systém. Rok 2000 bol magická hranica. V predstavách ľudí sa za ňou skrýval raj, apokalypsa alebo aj niečo iné, no určite nie nudné. Dnes v tom období normálne žijeme a ani nám na um nezíde, že by sme sa mali cítiť ako v sci-fi románe. Práve autori vedecko-fantastickej literatúry či filmov nás pravidelne zásobovali víziami o treťom miléniu. Tak aká bola ich budúcnosť - naša všedná súčasnosť? Zoberte si akýkoľvek vedeckofantastický román napísaný od 50. rokov do 80. rokov. Je veľmi pravdepodobné, že po roku 2000, a možno aj skôr, v ňom budú ľudia lietať do vesmíru. Naša galaxia je pre nich detským pieskoviskom pred domom, budú smerovať ďalej, kolonizovať iné planéty pod inými slnkami. Vo väčšine prípadov budeme komunikovať, kamarátiť sa alebo bojovať s nejakými mimozemskými civilizáciami.

Namiesto toho sme domasedi. Vesmírne dostihy boli produktom studenej vojny. Tá sa skončila a vlády USA aj Sovietskeho zväzu si uvedomili, že miliardy dolárov sa dajú investovať aj do užitočnejších vecí, ako sú neisté vesmírne skoky s ľudskými posádkami. Posledný pozemšťan, Američan Eugene Cernan kráčal po Mesiaci v roku 1972. Na Marse pristávajú už len sondy, nejakí ľudia krúžia okolo Zeme v orbitálnych staniciach a vôbec nikoho to nevzrušuje.

Vesmír

Vesmírna odysea 2001 patrí medzi najdôležitejšie diela žánru sci-fi. Režisér Stanley Kubrick ju sfilmoval podľa viacerých poviedok Arthura Clarka a ten napísal románovú verziu. Film aj kniha vyšli v roku 1968.

Arthur Clarke bol vedec a úspešný prognostik - predpovedal napríklad existenciu stacionárnych družíc. V jeho slávnom románe už v roku 1994 žilo a pracovalo tisíc ľudí vo vesmírnej základni Clavius, kam bežne lietali aj turisti. Clarke - a ďalší jeho kolegovia - sa mýlili aj v ďalších veciach. Dodnes ľudstvo nepozná hibernáciu, nevie vytvoriť umelú inteligenciu (počítač HAL z Vesmírnej Odysey je nadľudsky inteligentný a trpí veľmi ľudskou duševnou chorobou a megalomániou). Dnešné superpočítače síce vedia vyhrať šachovú partiu s veľmajstrami, ale nepreparkujú vám ani auto, nieto ešte aby vedeli samostatne riadiť kozmickú loď a mali nejaké emócie.

Na druhej strane Clarke prekvapivo presne predpovedal multimédiá, internet a dokonca aj takú sofistikovanú vec ako hyperlinky, teda "odkliky", aké bežne využívame na internete alebo CD-ROM-och. To v časoch, kedy bol text vytlačený na papieri a mal začiatok, stred a koniec, vôbec nebola ľahká intelektuálna konštrukcia.

Chaos

Spisovateľ nám v roku 2001 veštil oveľa horší osud, ako žijeme v skutočnosti. Zem je stále na pokraji atómového konfliktu (v závere aj skutočne vypukne). Aj keď hrozby ekologickej katastrofy sú vážne, určite nežijeme v takom strese ako hrdinovia Odysey a preľudnenie či atómové zbrane nepovažujeme za prioritný problém. V Clarkovom románe sa už začína hlad aj vo vyspelých krajinách. Nukleárnych mocností s prstami na odpaľovacích gombíkoch je rovných 38.

Spisovatelia a filmári predpovedali po roku 2000 apokalypsy najrôznejšieho druhu. Práve atómová vojna medzi nimi hrá dôležitú úlohu - väčšinu klasických diel sci-fi napísali / nakrútili v časoch studenej vojny, takže katastrofický vývoj bol úplne logickou možnosťou.

Sú tu však aj ďalšie možnosti, pozoruhodný minuloročný britský film Potomkovia ľudí je datovaný do roku 2009 a pojednáva o chaose a občianskych vojnách, ktorý spôsobil fakt, že ženy záhadne prestali rodiť deti. Ale možností je množstvo - ľudstvo sa môže nakaziť mimozemskými vírusmi (román / film Kmeň Andromeda), kompletne oslepnúť, zmutovať... variácií, čo sa s nami malo stať, je obrovské množstvo a našťastie sa ani jedna nesplnila, s výnimkou hrozby globálneho terorizmu, akú naznačil napríklad Stanislaw Lem v románe Nádcha.

Takisto sa nesplnila (okrem Severnej Kórey) temná vízia supertotalitných spoločností, modelom ktorej bolo legendárne dielo Georgea Orwella 1984.

Mimozemšťania

Aký by to bol vedecko-fantastický román alebo film bez mimozemských potvoriek. Mimozemšťania sú dobrí (film ET), úplne nepochopiteľní (román Piknik pri ceste sfilmovaný ako Stalker), úplne krvilační (Votrelec, Predátor), môžu na človeku hnusne cudzopasiť, pásť sa na nás, likvidovať nás, výnimočne nám aj pomôcť. Len ich typológia by zabrala celý Víkend, takže sa o ňu ani nebudeme snažiť.

Mimozemskú civilizáciu sme však zatiaľ nestretli a v tomto smere to vyzerá nádejne (ak vychádzame z predpokladu, že "emzákov" je pre istotu lepšie nestretnúť ako stretnúť). Nemusíme trpieť pocitom výnimočnosti a môžeme predpokladať, že vo vesmíre je ešte niekde život, ale, povedané slovami spisovateľa Ondřeja Neffa, vesmír je dosť nekonečný. A prejsť nekonečno je aj na najdokonalejších vesmírnych lodiach dosť komplikované.

Androidi

Klasické sci-fi sa nezaobíde bez robotov ľudského typu - androidov! Taký Isaac Asimov si na nich založil celú literárnu kariéru (film Ja robot z roku 2004, nakrútený podľa jeho románu). Alebo kultový film Blade Runner, v ktorom robotom implantujú umelé spomienky, takže ani sám úbohý tvor nevie, či je robot, alebo človek.

V agentúrach sa dnes síce každú chvíľu objavujú správy, že Japonci skonštruovali robot, čo hrá basketbal, nalieva víno, chodí po schodoch a podobne, ale skúste mu zveriť dieťa, keď idete do kina. Univerzálne roboty skrátka nie sú súčasťou našej reality. Ľudstvo ešte nevyvinulo umelú inteligenciu. To sa síce nedá vylúčiť, dokonca je to pravdepodobné, ale toho sa my už asi nedožijeme.

Socreal

Zaujímavou vetvou vedeckej fantastiky bola socialistická sci-fi. V našich časoch už mala byť komunistická spoločnosť, kde nebudú vojny, socialistickí vedci si poradia aj s chorobami. Toto je ťažká situácia pre spisovateľov a filmárov, lebo aké konflikty už môžu byť v dokonalom svete? Ľudia bývali vo vysokých vežiach, jazdili (lietali) osobnými lietajúcimi autami a na sebe spravidla nosili biele alebo strieborné priliehavé kombinézy ako zjazdoví lyžiari, doplnené čižmami.

Svoju predstavu o každodennom živote po roku 2000 sformuloval v roku 1960 pre časopis Technický magazín akademik a spisovateľ František Běhounek. Vychádzal z vtedy obľúbenej corbusierovskej predstavy mesta-stroja, ľudia mali bývať v obrovských komplexoch: "Je samozrejmé, že rodinné domčeky budú muzeálnou raritou, lebo kto by plytval silami na ich udržiavanie, čistenie atď., kto by sa namáhal variť pre dvoch alebo päť ľudí, prať pre nich, upratovať. Tieto služby budú v mrakodrape pre 10-tisíc ľudí spoločné, ranným upratovaním počnúc a večerou končiac."

Mimochodom, až na tých 10-tisíc ľudí to takto, so spoločnými vývarovňami v panelákoch, funguje v Severnej Kórei. Tu sa podobné myšlienky uplatnili dokonale.

Technológie

Matrixovský kyberpriestor, v ktorom môžeme priam fyzicky žiť - to je obľúbená rekvizita diel kyberpunku, ktorý bol v 80. rokoch poslednou naozaj silnou vlnou sci-fi. Virtuálna realita síce nevyzerá tak štýlovo ako vo filme Trávnikár (so senzorickou helmou, rukavicami a oblečením, aby mal človek pocit autentickosti vo virtuálnom priestore), ale naozaj existuje. Stačí sa pozrieť na hráčov sieťových hier.

Vecou, ktorú predpokladalo málo autorov, je možnosť neobmedzenej lacnej audiovizuálnej alebo písomnej komunikácie, hľadania informácií a sledovania médií cez internet. Celosvetová počítačová sieť a mobilná komunikácia sa u nás nesmelo dostávali k slovu v druhej polovici 90. rokov. Predstava, že každý, kto chce, bude mať rýchle pripojenie, kde nájde všetko, čo chce, a ešte aj maličký mobilný telefón, čo vie veľmi slušne fotiť, bola vtedy čisté sci-fi.

l

V istom zmysle však stále žijeme stále v technologickom stredoveku. Nevymysleli sme žiadnu novú formu výroby a uchovávania energie a sme odkázaní na fosílne palivá, ktorých zásoby sa míňajú. A baterky v tých skvelých mobiloch nám vydržia prinajlepšom pár dní. Tak či tak, asi je dobré, že sa väčšina autorov vedeckej fantastiky mýlila. Aj keď tie strieborné kombinézy by mohli byť dosť zaujímavé.

Reprofoto - Technický magazín a kniha Zelená, nasadať