Keď sa na ulici stretnem s Japoncom, ktorého poznám tak, že sa na minútku pristavím, aby sme prehodili pár slov, vždy si uvedomím jednu vec. Vzdialenosť medzi nami dvoma. Tú fyzickú vzdialenosť, ktorú medzi sebou udržujú dvaja Japonci zhovárajúci sa na chodníku. Je väčšia, než akú vytvárajú Slováci. Japonci stoja oproti sebe "na dištanc". Ja som si už zvykol na slovenský spôsob, preto, keď sa teraz stretnem s Japoncom, pristupujem k nemu bližšie. Lenže on predo mou ustupuje, urobí krok vzad, aby ten dištanc zhruba jeden a pol metra udržal. Nie je to preto, že by som mu bol nepríjemný. To by mi dal najavo iným spôsobom - zdržanlivým pozdravom bez úsmevu. Japonský dištanc by sa dal vyložiť ako úmysel udržať jemne povrchný, ale dobrý vzťah.
Tiež som Japonec, no za roky strávené mimo Japonska som už pomaly zabudol na detaily fungovania tamojších vzťahov. Všetci Japonci však v zásade dobre vedia, že medziľudské vzťahy dokážu byť nepekné. Preto sú veľmi opatrní. Len tak ľahko sa druhým neotvoria. Je to ako keď s prívetivým úsmevom vpustíte návštevu do záhrady, ale trvá dlho, kým otvoríte dvere svojho domu.
Držať si odstup na slovenský spôsob je jednoduché. Keď Slovák kráča po ulici a nemá chuť sa s niekým rozprávať, občas predstiera, že dotyčného nevidí. Keď sa raz rozhodne, že si chce pokecať, nemá problém pristúpiť bližšie, dokonca na seba upozorniť, klásť plno otázok, priblížiť sa, až sme tak blízko, že navzájom cítime vôňu našich tiel (prípadne parfumov). V tomto zmysle mi "japonský dištanc" vôbec nechýba. Mám rád slovenský spôsob. No na jedno si na Slovensku nedokážem zvyknúť. Na pitie z jednej fľaše, ochutnávanie jedla niečou použitou vidličkou, odhryzovanie z chleba niekoho, kto ho práve je. Tak na toto si nezvyknem! Schválne, dajte si krátky test. S ktorou zo štyroch možností sa dokážete stotožniť?
1. Neprekáža mi pitie z plechovky alebo plastovej fľaše, keď z nej už predo mnou pili iní ľudia
2. Záleží na tom, kto predo mnou pil
3. Nerád/nerada sa delím dokonca aj s rodinnými príslušníkmi
4. Nedokážem sa deliť s nikým
Úprimne povedané - mne sedí iba číslo štyri. Keď pri mne kamarát pojedá bagetu a ponúkne mi "hryzáka", obyčajne zaklamem: "Ďakujem, som veľmi najedený." A keď mám ja rozpitú plechovku alebo fľašku koly a niekto si chce odpiť, vždy mu celý zvyšok darujem.
Moja žena ma nabáda: "V takej situácii povedz úprimne, že to nemáš rád." Myslíte si, že by bolo niekomu príjemné, keby som povedal: "To je nechutné, keď sa ústami dotkneš mojej fľaše a ja mám potom po tebe piť!?" Nemôžem takto otvorene pomenovať svoje pocity, čo keď si pomyslia, že nie som kamarátsky?
Určite sa aj medzi Slovákmi nájdu ľudia, ktorí súhlasia s mojimi pocitmi. Dospelý Japonec sa nikdy o svoj nápoj nedelí. S výnimkou čajového obradu.
