Na majstrovstvách Európy v Taliansku ste asistovali trénerovi Igorovi Grudinovi, koučovi vášho najväčšieho konkurenta CSKA Samara. Ako funguje spolupráca dvoch najväčších rivalov?
„Konkurenciu som zničila (smiech). To žartom. Igor Grudin už nie je trénerom CSKA, vedie menší tím Vektra. S Grudinom sa poznáme oveľa dlhšie ako rok a čosi, keď som prišla trénovať do Moskvy. Vždy sme vychádzali veľmi korektne. Aj vtedy, keď sme boli skutočne konkurenti. Ak by tak nebolo, nepodpíšem zmluvu s ruskou reprezentáciou.“
Rusko má výborné kluby so špeciálne dobrým finančným zabezpečením. Dlho to však reprezentáciám úspechy neprinášalo. Aký je v krajine systém riadenia?
„Ruská federácia pracuje veľmi dobre. Na jej metódy si však treba zvyknúť. Sú striktné, možno až kruté. V júni si nás zavolali a povedali: Ak nezískate titul, ani sa nevracajte. Zjednodušila som, ale tak to vyznelo. Mám pocit, že v krajine, ktorá má potenciál dosahovať najvyššie méty, asi treba byť radikálny. Funguje to.“
Finále mužského i ženského európskeho šampionátu mali rovnaké zloženie Rusko - Španielsko. Náhoda či zákonitosť?
„Aj zhoda okolností, ale zákonitostí je viac. Obe krajiny dlhodobo patria k európskej špičke mužského i ženského basketbalu. Majú more talentov, o ktoré sa starajú od žiackych tímov. Kluby majú dosť peňazí a výborné zabezpečenie. Bolo jasné, že ruská aj španielska reprezentácia sa dostanú veľmi ďaleko. V konečnom dôsledku ma mierne prekvapilo víťazstvo ruských mužov a postup Španielok až do finále.“
Až trinásť krajín obsadilo mužský i ženský šampionát. Znamená to, že víťazí princíp „jedného basketbalu“ bez delenia na ženský a mužský?
„Výsledky ukazujú, že áno. Tento princíp je logický, ak sa uplatňuje rozumne a pružne. Princíp ,jedného basketbalu' je však veľmi užitočný pre rozvoj hry, podporu mládeže.“
Na ženských ME hralo prvý raz šestnásť tímov. Je nový systém prínosom?
„Rozhodne. Presadili sa krajiny, ktoré by sa pri nižšom počte možno na šampionát ani nedostali. Bieloruský nováčik skončil dokonca tretí. Predpokladám, že oveľa vyššie by sa dostali Grékyne. Mali veľmi ťažký žreb.“
Stredná Európy vyprázdnila pozície. Jej česť obhajujú iba Češky?
„Česko iste chcelo viac. Napokon, obhajovalo titul. Doplatilo na jeden pokazený zápas. Ako to často býva - kľúčový. Zápas o postup do semifinále prehrali s Bieloruskom. Je to však veľmi silný tím s množstvom výborných mladých hráčok. obdivuhodne sa pozviechal po nečakanej prehre. Na ME hrali v družstve Česka prím práve talentované ročníky. Poľský tím, naopak, starne. Prekvapilo ma však, že sa nedostal na šampionát. V Maďarsku sa nedarí systematické doplňovanie seniorskej reprezentácie mladými hráčkami. Majú potenciál hrať na európskom šampionáte.“
A Slovensko?
„Nevidela som ho hrať.“
Na trénerskej asistentskej lavičke majsteriek Európy sedíte vy, na tej istej vo francúzskom tíme naša bývalá skvelá pivotka Anna Kotočová. Prečo nesedíte na slovenskej?
„Lebo na Slovensku nie sú podmienky na väčší úspech na špičkovom podujatí.“
Presadili sa v Taliansku výraznejšie nové hráčky?
„Ani nie. Ide skôr o postupné a prelínanie generácií. To platí aj na ruský tím. Azda aj – predovšetkým. Výnimkou sú Francúzky, hoci skončili ôsme. Majú veľké nádeje najmä na podkošovom poste.“
Na olympiádu sa teší opatrne
Natália Hejková bola strieborná na asistentskom poste slovenskej reprezentácie pred desiatimi rokmi v Budapešti. V rokoch 1999 a 2000 trénovala klubové majsterky Európy SCP Ružomberok. V tomto roku vyhrala so Spartakom Moskovská oblasť Európsku ligu tretíkrát. Ako prvý tréner v histórii.
Slovensko trénovala na majstrovstvách sveta (8. miesto). Nikdy však nebola na olympiáde, hoci v roku 1999 trénovala Slovensko, ktoré si v Katoviciach účasť na OH 2000 vybojovalo. Krátko pred olympiádou v Sydney vtedajšie vedenie Slovenskej basketbalovej asociácie urobilo zmeny, ktoré Hejková nemohla akceptovať - odstúpila.
„Keď sme vyhrali šampionát, ihneď som si pomyslela - olympiáda. Iba víťaz šampionátu má istú účasť v Pekingu. Už nám aj zobrali miery na olympijské ošatenie. Nič nesignalizuje, že by som na Hry, ktoré sú iste snom každého športovca i trénera, nemala ísť. Po tom, čo sa mi vtedy stalo doma, som však opatrná. Vo mne to zostalo. Jediná možná prekážka, čo ma teraz napadne - som v tíme cudzinkou.“
