Kúpil si ho gróf Pálffy. Podľa otcových spomienok to malo účinok, ako keď za druhej svetovej vojny strieľali ruské kaťuše. Všetka zver z celého chotára sa splašila.

Aj ženy sa báli, akoby nastal koniec sveta. S krikom sa poschovávali v domoch, tam kľačali v kútoch proti stenám a v hlasitých lamentáciách sa modlili k Bohu, aby ich ochránil pred diablovým vynálezom.

Môj otec, v tom čase chlapec, spolu s ostatnými deťmi bežali za autom, s radosťou vítali príchod pokroku do dediny.

Uprostred minulého storočia, keď som bol chlapcom ja, spomínam si na deň, keď vysoko v oblakoch letelo nad Častou prvé prúdové lietadlo. Pozorovali sme ho spolu s otcom. Ja som od radosti tlieskal a skákal, že konečne môžem na vlastné oči vidieť v nevídanej výške čiernu bodku, za ktorou sa tiahla biela čiara. V tom som začul poznámku svojho otca: „Znepokojuje ma to...“

Nechápavo som sa na neho obzrel. Nerozumel som jeho obavám. Pochopil som ho až po rokoch, keď som už ja mal možno toľko rokov, čo on vtedy.

Otec mal prežité dve svetové vojny. Stále dokonalejšia technika zabíjania a vraždenia aj v mojom vnútri spôsobuje dnes obavy o budúcnosť. Iba pohľad na mladých, usmiatych ľudí, bezstarostne idúcich po ulici, mi našepkáva, že som už asi starý a moje obavy z budúcnosti sú zbytočné...

Autor: Marián Minárik vysokoškolský pedagóg