dá sprisahancov, ktorí hýbu svetom, títo muži ovládajú život tohto mesta. Nie sú to politici ani finančníci, nie sú to mágovia alebo slobodomurári. Sú to pozorovatelia života a rozprávači príbehov. Pozerajú sa do dunajských vĺn, z ktorých čítajú budúce deje a dávajú mestu požehnanie.
Ak môže chlap získať vzťah k nejakému mestu, tak iba k mestu svojich spomienok.Leonard Cohen
Narodil som sa v pôrodnici na Šulekovej, ale keď mali naši po krk požičaných privátov, odsťahovali sa so mnou do Prievidze. Bratislavu som vídal iba cez prázdniny, keď sme chodili k tete na dnes už takmer neexistujúcu Škovránčiu ulicu. Tam, kde sú dnes podzemné garáže rozhlasu, bola proletárska ulička a vedľa nej veľký park obohnaný hrubým betónovým múrom. Bratislavu som zacítil už vo vlaku, keď sme prechádzali cez predmestia a doľahla k nám vôňa Dimitrovky. Áno, pre mňa to vtedy bola vôňa veľkomesta. Vysvietené električky ako sklené rakvy z Válkovej básne o smutnej rannej električke. Trolejbusy vrzukajúce meluzínovú hudbu, ktorým padali palice.
Keď som sa potom vrátil sem na štúdiá, prvý, koho som stretol, bol vysoký, štíhly muž. Jeho dlhé vlasy mali farbu platiny. Vyzeral ako živá socha, figurína z výkladu, ktorá vyšla do ulíc. Bol to Dežo Ursiny, ktorý už nežije. Všelikto a všeličo z tých čias odišlo: domy, obchody, pasáže, parky, sochy, ľudia... Už nikdy nevojdem na dvor z ulice Červenej armády 7, kde začínalo Artforum a kde bývala geniálna bratislavská rozprávačka Ruth Formanová. Všetci máme spomienky na stratené veci, a tak moja Bratislava musí byť iná ako Bratislava iného človeka. Už nikdy nestretnem Joža Hanáka, ktorý sa preslávil geniálnou hláškou: „Pravdy sú len jedny“. Máš pravdu, Ďoďák: Aj Bratislavy sú len jedny.
K udalostiam v tomto meste nenájdete nijaký jednotný, všeobecne použiteľný kľúč.Robert Irwin
Mesto netvoria domy, hoci budovy sú podmienkou každého ľudského sídla. Netvoria ho ani námestia, križovatky, výklady obchodov, ani parky a parkoviská, stromy a mestské noviny, prístav, obloha nad ním, dokonca ani ľudia v jeho uliciach. Mesto je všetko toto a ešte všeličo viac: čas, ktorý ho staval, krv preliata na jeho kameňoch, semená zasiate do jeho žien a pôdy, zúfalstvo nespavcov i nádej porazených, prach i prachy, príbehy, rozprávky, fámy, ústne posolstvá, ktoré sa šíria od ucha k uchu...
Jedno z nich hovorí o Andersenovi, ktorému v bratislavských uličkách podalo ružu malé dievčatko. O nejaký čas neskôr napísal nesmrteľné Dievčatko so zápalkami. Iné mestá podobné historky speňažujú a roztáčajú nimi turistický priemysel. Bratislava povýšila na svoju erbovú postavu Schöne Náciho, outsidera, čudáka, naivnú figúrku, ktorého celodennou náplňou bolo prejavovať slušnosť. Má nejaké iné mesto takúto ikonu? Po uličkách Starého mesta sa motajú jednodňoví turisti a fotia aparátmi či pohľadmi. Pozeráme sa na tých Japoncov a v duchu sa ich pýtame: Preboha, čo TU chcete vidieť? Veď tu nič nie je.
Je to, pravdaže, klam a naša slovenská malosť. Bratislava je malé veľké mesto s veľkou minulosťou a veľkou budúcnosťou. Iba prítomnosť je bez superlatívov, pretože súčasný čas nemôžu jeho aktéri nikdy odmerať spravodlivo.
V každom meste je toľko ďalších miest.David Mitchell
Bratislava je mestom na dne dvoch vyschnutých morí, na troch živých riekach meniacich svoje toky. Pod plášťom dnešnej Bratislavy je ukrytých mnoho iných miest. Stavali i nivočili ju Avari, Frankovia, Tatári, Kelti, Dákovia, Rimania, Huni, Slovania, Góti, Longobardi až po moderné národy súčasného veku.
Bratislava je stará ako kresťanstvo. Jej telo, kostra, cievy majú už vyše 2000 rokov. Aby nejaké mesto prežilo taký dlhý čas, musí robiť úskoky, kompromisy, musí byť zbabelé i statočné, zákerné i naivné, úskočné i vynaliezavé...
Táto skúsenosť sa nemôže nevpísať do vedomia i podvedomia ľudí, ktorí tu žili a žijú. V každom z nás sú riečky krvi, ktoré pritiekli z rôznych strán sveta. Ak budete, bratia skíni, biť Araba, Vietnamca, žida či Maďara, mlátite vášho brata spred stáročí. Na nadjazde, ktorý spája Židovskú ulicu s dnes zatvorenou cestou okolo hradieb k Dómu sv. Martina, čiasi ruka už pred rokmi napísala veľkými písmenami: BRATISLAVSKÁ KRUTOSŤ. Môj základný pocit k tomuto mestu však je bratislavská neha. Áno, je tu domácky, útulne, prítulne. Možno preto, že tu odnikiaľ niekam nie je nikdy ďaleko.
Mestá poznávame podľa ich chodu ako ľudí podľa chôdze.
Robert Musil
Tridsať rokov som jazdil po Bratislave autom, poznám ju ako taxikár. Preklínal som ju, keď som ani po štyridsiatich minútach nemohol zaparkovať. Nadával som na chodcov, ktorí prechádzajú cez prechody na červenú. Rytmus mesta je trhaný, nervózny. Nikde na svete sa tak dlho nerozbiehajú vodiči pred semaformi. Posledný rok dostávam do nôh iný rytmus – peší. Chodievam peši z Petržalky do Bratislavy. Už to stihnem za 40 minút. A všímam si: tak málo ľudí je usmiatych. Tak málo ľudí volá na seba na druhú stranu ulice. Tak málo ľudí chce poslúžiť inému.
Prvý a posledný čistič topánok sa v centre zjavil krátko po revolúcii a po niekoľkých dňoch sa stratil. Na ulici je menej hudobníkov a kaukliarov ako v iných európskych mestách. Zato v poslednom čase pribudlo veľa tehotných žien. Mesto má málo divadiel, klubov, sôch, fontán, ale aj WC. Je tu však viacero útulných kostolov, viacero dobrých antikvariátov. Z kanálov stúpal celé leto smrad. Niekedy si hovorím, že môžem trochu nenávidieť toto mesto, lebo ho nekonečne milujem. Je to možno naozaj veľká dedina. Ale to som počul o svojich mestách aj od obyvateľov Londýna, Peterburgu či Helsínk.
Druhý októbrový týždeň je obdobie, keď mestá vyzerajú najmestskejšie.Haruki Murakami
Je druhý októbrový týždeň a Bratislava vyzerá ako sebavedomé mesto. Vrátili sa študenti. V uliciach vidno rôzne rasy, ktoré sa tu udomácňujú. Vietnamci na trhoviskách hovoria čoraz čistejšou slovenčinou. Stojím na moste a pozerám do vĺn Dunaja. Priplávala výletná loď s holandskou vlajkou. Cudzinci sa pozerajú na panorámu mesta, ktorá z ich pohľadu vyzerá ako kulisy... Ešte nevedia, čo za nimi nájdu...
To len my vieme, že sa im odkryje mesto žijúce svojím tajným i viditeľným životom.
Autor: Daniel Hevier (Autor je spisovateľ)
