Keď ste dieťa, veľa možností nemáte. Dajú vám do rúk knižky o zvieratkách a už sa učíte, že v Tatrách behajú svorky vlkov, psík Bodrík stráži na salaši ovečky a že tie, čo neposlúchajú, zožerie medveď. Ale potom rastiete, celé roky nič z toho na vlastné oči nevidíte a pomaly začínate pochybovať, či si to Krista Bendová alebo Jozef Cíger Hronský iba bohapusto nevymýšľali.
Lenže, všetky tie bájky o zvieratkách sa vidieť dajú - ak ich pre vás niekto nakrúti. A Pavol Barabáš a kameraman Tomáš Hulík ich nakrútili. Film Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase má dnes premiéru na festivale horských filmov v Poprade. Samozrejme, museli sa preň trochu ponamáhať. Teda, nie trochu. Veľmi.
„Beháš ako blbec, s kamerou po horách, vláčiš statív, batérie, objektívy a káble a čakáš, že sa ti dostane pod ruku medveď. Ale ani prítomnosť ovečiek na salaši ešte dobrý záber nezaručuje. Medveď sa možno zjaví, ale dobré svetlo nie,“ vysvetľuje Tomáš Hulík.
V Tatrách bol dokopy tristo dní. Ľutovať ho netreba, v trpezlivosti je vycvičený, niekoľko rokov chodieval po nociach k rieke Morave a snímal bobry. Na horách zistil, že veľmi tesne sa dá priblížiť aj ku kamzíkovi, aj k svišťovi.
Radšej stan ako úkryt
Orol robil trochu drahoty, naň bolo treba striehnuť učupený v malom úkryte na vysokom strome. „Sedieť bez pohybu, aby ma orlica nezbadala, a čakať dvanásť hodín na jeden záber mláďat, to sa mi nezdalo. Tak som natiahol na kameru tridsaťmetrové káble, postavil si stan, vzal doň monitor a generátor na energiu a čakal, kým mi Miloš do vysielačky nezahlási, že orlica prilieta.“
Miloš Majda pracuje v národnom parku a filmárom pomáhal mapovať pohyb zvierat. „Je oveľa trpezlivejší ako ja, zvykol si behať po lesoch a upierať zrak. Má ciťák do vzdialenosti štyroch kilometrov, niečo sa mu nezdá, nejaký pohyb, a už si len ďalekohľadom overí, že vidí orla. Keď sme boli na skalách, na najvyšších vrcholoch, kde nebolo nič živé, videl som, ako sa nudí. Nemal sa kam pozrieť.“
Barabáš, ten je vraj trochu väčší vetroplach, vraví Tomáš. „Niečo sme nakrútili, a už ho to ťahalo na iné miesto. Je to prirodzené, na expedíciách sa naučil nakrúcať úsporne.“
V tomto filme však Barabáš nechcel mať len zvieratá, v Tatrách má rád aj mraky, vychádzajúce slnko, mystické atmosféry. „Počasie sme často konzultovali s Lomnickým štítom, ale on má veľa vecí odpozorovaných sám. Presne vedel, že jednu svetelnú atmosféru možno nakrútiť len 26. decembra,“ hovorí Hulík.
Najprv sa treba dovolať
Dvojročné behanie po horách a chytanie najkrajších záberov sčasti financovalo ministerstvo kultúry, STV sa zase raz zdržala. Ale možno film nakoniec odvysiela. Možno, keď sa konečne dohodnú. „Skúste sa tam dovolať. Dva dni som vytáčal normálnu infolinku, nikto to nebral.“
Našťastie, o Tatry mala záujem ORF. Vo filme sú najmä jej peniaze, odvysiela ho na budúci utorok. V seriáli Universum, ktorý vyrába už dvadsať rokov. Jej dramaturgovia sa zvyknú celý deň v strižni hádať, ako má film vyzerať - Barabášovi do roboty takmer nezasiahli. „A to sa najprv usmievali, keď videli, ako si na jednu A 4 lepí malé papieriky, popísané jednotlivými sekvenciami a skúša dávať dokopy príbeh. Jemu to takto funguje a ja som ešte nestretol režiséra, čo by mal taký cit,“ hovorí Hulík.
Medveď nie je grázel
Tatry sú ich prvým filmom, spoločných cieľov však mali pri ňom viac. Samozrejme, prvým bolo, aby sa pri naháňaní očarujúceho kamzíka nezabili. Nabudúce si dajú pozor aj na vodičák, lebo pri skorej rannej ceste za nakrúcaním hlucháňa sa dá v krvi ešte všeličo namerať.
Nakrútiť notoricky známe, ale pritom neviditeľné veci bol základ, rovnako dôležité však bolo aj vyvrátenie niektorých mýtov. Tomáš Hulík vraví: „Nemám rád príhody z bulvárnych správ, ako zase nejaký medveď napadol človeka. Zvieratá sa v nich vykresľujú ako najväčší grázli, ale že chyby robí najmä človek, to nepíšu. Ani vlk nie je až taký nebezpečný. Od 15. storočia neexistujú záznamy, že by niekomu ublížil. To je len syndróm Červenej čiapočky. Veľmi mu nepomohla.“
Aj zábery Hulíka a Barabáša vyzerajú ako magická rozprávka. Sú v tom však nevinne. To sa len Tatry takto ukážu, ak tam niekto neodbytne nakrúca dokumentárny film.
